Pražský lekár pôsobí v bratislavskom NÚSCHu: Som prekvapený, aký je tu skvelý tím a aj vybavenie
Máte vypnuté reklamy
Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.
BRATISLAVA / Po tom, ako koncom leta 2017 v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb V Bratislave, podalo hromadnú výpoveď 11 zdravotných pracovníkov, prišla ponuka vystriedať odchádzajúce vedenie, na čele s primárom oddelenia diagnostickej a intervenčnej rádiológie Ivanom Vulevom, Petrovi Vařejkovi z Prahy. Ako sám tvrdí, ponuka prišla vhod a po rodinnej porade sa rozhodol prijať novú výzvu.
- Prečo ste prišli pracovať na Slovensko?
- Ja som na svojom bývalom pracovisku na Všeobecnej fakultnej nemocnici na Karlovom Námestí v Prahe strávil celý svoj profesijný život od promócie, od roku 1994. Myslím si, že je prirodzené v určitej dobe sa človek popozerá po iných možnostiach, ako ďalej svoj profesijný život realizovať. U mňa presne taká situácia nastala, takže približne dva roky dozadu sa u mňa začali objavovať také drobné odstredivé tendencie a v lete v roku 2017 sa objavila veľmi silná dostredivá z NÚSCHu, kde vznikla špecifická situácia tým, že predchádzajúci tím zvolil iné pracovisko a uvoľnil sa tu priestor presne pre ten typ medicíny, ktorý ja robím, robieval som a dúfam, že budem robiť. Chvíľu som teda zvažoval, mám k Slovensku blízky vzťah, pretože manželka pochádza zo Slovenska, mám tu rodinu. Takže po určite dobe, ktorá ale netrvala dlho, som sa rozhodol zaujímavú ponuku z Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb v Bratislave prijať. Od 1.1.2018 pôsobím teda tu.
- Ako hodnotíte vybavenosť ústavu - nielen technickú, ale aj personálnu?
- Môžem povedať, že je tu moderná, špičková technika, ktorá slúži na vykonávanie intervenčných zákrokov na periférnych cievach. Asi neexistuje príliš mnoho pracovísk, ktoré by boli lepšie vybavené technicky. Nemám pocit, že by nám chýbal nejaký materiál, ktorý ku svojej práci potrebujeme. To sú ale všetko veci, ktoré dokážete nahradiť. Ale to, čo je ťažké je mať kvalitný personál. A to je jedno z milých prekvapení, ktoré môj príchod na Slovensko sprevádzajú. Ten mimoriadne kvalitný personál, ako profesijne, tak aj ľudsky, pretože nie vždy je pravidlom, že špičkový odborník je aj kvalitný človek, ktorého každé ráno rada vidíte, tu sa to vzácne snúbi. Našiel som tu odhodlaných ľudí, ktorí sa chcú učiť nové veci a ktorí sú na špičkovej úrovni a naviac sú to slušní ľudia.
- Vy ste pracovali v Prahe, viete vymenovať rozdiely medzi prácou tam a u nás?
- Tie rozdiely určite sú. Ja si myslím, že v Čechách sme docielili za pomerne krátku dobu obrovský pokrok v oblasti kardiovaskulárnej medicíny. Čo je oblasť, za ktorú môžem hovoriť. Myslím si, že v súčasnej dobe je úroveň tej akútnej kardiovaskulárnej starostlivosti v Česku porovnateľná, respektíve prevyšuje mnohé vyspelé európske krajiny. Podľa môjho názoru je určite lepšie dostať infarkt v Prahe ako v Lisabone. Sto percent pacientov s akútnym infarktom myokardu takmer je liečených tým najmodernejším spôsobom. Máme vypracovaný dobrý program starostlivosti o pacientov s akútnou cievnou mozgovou príhodou. Teda máme sa kde, neviem, či je to správne povedané, učiť, ale máme sa k čomu vzťahovať a na Slovensku vnímam veľkú šancu a záujem o to, aby sme sa v týchto oblastiach posunuli minimálne na tú úroveň, ktorá je v Českej republike. Stojí to, samozrejme, peniaze, potrebujete mnoho vzdelaných lekárov, ktorí majú o tú problematiku záujem a chcú pracovať. To je jednoducho 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Napríklad v Bratislave, kde máme dve centrá, ktoré tu spoločne pôsobia, už sa to pomaly začína dariť.
- Sám ste povedali, že tu ste už rok. Čo sa vám za ten rok podarilo spraviť?
- Ja si myslím, že sa nám podarilo to, že tie výkony, ktoré sa tu vykonávali pred mojím príchodom, tak sa tu stále vykonávajú. To istú dobu nebolo úplne samozrejmé, že to tak bude. Takže sme zabezpečili pokračovanie tej starostlivosti v NÚSCHu a myslím si, že sme sem spolu s mojím tímom priniesli niektoré veci, ktoré tu úplne bežné neboli. Napríklad starostlivosť o pacientov s veľmi komplikovanými a zložitými aortálnymi ochoreniami, vykonali sme niekoľko zákrokov počas minulého roka, ktoré mali na Slovensku premiéru a staráme sa aj o ďalších pacientov s postihnutím mozgových tepien, s cievnymi mozgovými príhodami a podobne.
- O aké unikátne operácie išlo?
- Napríklad ja jedná o pacientov s postihnutím celej aorty. Aorta je veľká tepna, ktorá sa začína za srdiečkom a roznáša krv do celého tela. A ak je tá aorta postihnutá v celom rozsahu, tak to vyžaduje pomerne náročný, komplexný zákrok, ktorý sa tu v minulosti nevykonával. Pacienti teda buď nemohli byť liečení vôbec, alebo boli liečení za cenu veľmi náročného, zaťažujúceho chirurgického zákroku. To my teraz vieme ošetriť bez nutnosti chirurgie, síce s ňou spolupracujeme, ale dokážeme to urobiť sami.
NÚSCH
- Ako dlho plánujete v Bratislave zostať?
- Podľa toho, ako dlho ma tu budú chcieť. Nie som si istý, či si prečíta článok a pozrie video moja manželka, ale možno to bude sledovať moja svokra, takže ja by som chcel na diaľku poďakovať svojej žene za veľkú podporu, ktorú v nej mám. Bez súhlasu toho partnera by to nebolo možné. Som tu sám, bez rodiny. Manželka a naše 4 deti, dve sú dospelé a ďalšie dve už dosť staré, si nevyžadujú moju fyzickú prítomnosť. Po 25 rokoch manželstva takéto krátkodobé odlúčenie nebýva na škodu. Dochádzam väčšinou v nedeľu večer a v piatok sa vraciam späť do Prahy. Je to niečo, čo nie je úplne najpríjemnejšie pohybovať sa po D1. Dá sa to ale vydržať a na strane druhej vám to vykompenzuje radosť z tej práce. Zatiaľ ja som spokojný a dúfam, že aj zvyšok rodiny.
- Máte problém so slovenským jazykom, predsa len, isté rozdiely tam sú?
- Áno, rozdiely tam sú. Ja mám pred slovenským jazykom veľkú úctu, preto sa nepúšťam do dopredu prehratých bitiek. Slovenčina z mojich úst by znela komicky. Ja sa snažím hovoriť pomaly, zrozumiteľne. Našťastie, tie dve reči sú si tak podobné, že som zatiaľ nezaznamenal situáciu, kedy by som si povedal, preboha, musím začať rozprávať slovensky, lebo to ďalej takto nejde. Ale zase nehovorím nikdy. Po česky sa rozprávam aj s kolegami aj s pacientmi a až na striktne hovoriacich maďarských pacientov, mi rozumejú všetci.