Deklarácia slovenského národa - pamätný deň SR

Vyše 200 zástupcov z takmer všetkých oblastí Slovenska sa zhromaždilo, aby spoločne zvažovali niektoré hľadiská pripravovanej deklarácie

FAKTY:

Nezávisle od udalostí spred dvoch dní v Prahe - vzniku Československej republiky, o ktorých na Slovensku jeho poprední verejní činitelia nemali informácie, sa 30. októbra 1918 zišlo v Turčianskom Svätom Martine deklaračné zhromaždenie, ktoré zvolal Matúš Dula.

Vyše 200 zástupcov z takmer všetkých oblastí Slovenska sa zhromaždilo, aby spoločne zvažovali niektoré hľadiská pripravovanej deklarácie, najmä stupeň jednoznačnosti prihlásenia sa k česko-slovenskému štátu. Na slávnostnom zasadnutí Andrej Hlinka vyzval slovenský národ na jednotu a svornosť. Prijatý bol návrh deklarácie vypracovaný Samuelom Zochom.

Popoludní pokračovalo zhromaždenie vo svojom zasadaní v tzv. obchodnej sále Tatrabanky, na ktorom sa zišlo opäť takmer 200 ľudí. Najskôr sa na návrh Matúša Dulu dotvorila Slovenská národná rada, do ktorej zhromaždenie zvolilo 25 členov na čele s 12-členným výkonným výborom.
      

V jej mene prijalo zhromaždenie Deklaráciu slovenského národa, viac známu pod názvom Martinská deklarácia, ktorej návrh opäť predniesol Samuel Zoch. Deklarácia odmietla právo uhorskej vlády konať v mene slovenského národa. Vyhlásila Slovenskú národnú radu za jeho jediného oprávneného zástupcu hovoriť a konať v jeho mene a žiadala preň právo na sebaurčenie na základe úplnej nezávislosti, ako aj uzavretie okamžitého mieru.

Celý jej obsah vyjadroval myšlienku spoločného štátu Slovákov a Čechov. Oficiálne zrušila zväzok Slovenska s Uhorskom, utvárala a potvrdzovala nový zväzok s českým národom. Stala sa jedným zo základných dokumentov zrodu česko-slovenského štátu a prispela k jeho konštituovaniu.
      

Vo večerných hodinách sa členovia výkonného výboru dozvedeli, že Rakúsko-Uhorsko kapitulovalo a v Prahe vyhlásili Československú republiku. Nové fakty sa odzrkadlili v zmenách v pôvodnom texte deklarácie, najmä v tom, že rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Július Andráši uznal požiadavky prezidenta Spojených štátov amerických Thomasa Woodrowa Wilsona. V súvislosti s týmito doplňovacími aktmi sa hovorilo o tzv. tajnej klauzule Martinskej deklarácie.