Investigatívne centrum Jána Kuciaka: Daňový raj pod Zoborom

BRATISLAVA / Na Willsonovom nábreží v Nitre stojí malebná vilka. Za fasádou predstavujúcou zmes podnikateľského baroka z 90. rokov minulého storočia a symboliky z béčkových thrillerov o slobodomurároch našlo svoje sídlo 40 firiem, s úhrnným základným imaním za pol miliardy eur. Niektoré z nich dokonca aj vyvíjali reálnu činnosť, väčšinou však išlo o prázdne schránky zriadené Romolom Cicherom, záhadným Talianom, ktorý sa po väčšinu svojho života pohyboval v sivej zóne biznisu. Sotva by si jeho podozrivé aktivity na Slovensku niekto všimol, keby sa v bizarnej imitácii strašidelného zámku jedného dňa neobjavili ľudia spojení s Ndranghetou.

Tento text je prebratý od Investigatíveho centra Jána Kuciaka (ICJK).

Príbeh je to skoro románový, s pochybnými finančníkmi, spravodajskými službami, organizovaným zločinom aj krivými policajtmi. Na jeho slovenskú stopu priviedol reportérov z talianskeho konzorcia investigatívnych novinárov IRPI aktuálny škandál talianskej vlády so špehovaním smartfónov malvérom Exodus.

Špiónsky program sa ukrýval v rôznych aplikáciách, ktoré boli bežne dostupné na internete, trebárs aj v Google Play. Keď si ho niekto nainštaloval, digitálny špión nielen odoslal všetky dáta ktoré našiel v telefóne, ale dokázal aj špehovať jeho majiteľa prostredníctvom mikrofónu a kamery. Samé o sebe by to bolo v poriadku, sledovanie Exodusom smelo byť použité výhradne proti teroristom a mafii. Program mal v prvom kroku prečítať unikátne výrobné číslo telefónu, overiť, že je na zozname zariadení, ktorých špicľovanie nariadil súd a až potom nainštalovať samotný malvér. To sa však nedialo. Kto si Exodus stiahol, na toho Exodus automaticky bonzoval.

Ako štát pre mafiu špicľoval

Stále by to nemusela byť úplná pohroma. Keďže úrady smeli softvér využívať výhradne pri vyšetrovaní mafie a terorizmu, na server so zhromaždenými dátami mali mať prístup len starostlivo vyberaní elitní prokurátori, ktorí na takýchto prípadoch pracovali. Aj to iba z vyhradených, špeciálne zabezpečených počítačov.

Lenže jedného dňa sa prokurátorovi z Beneventa zdalo, že jeho internetové pripojenie je otravne pomalé a len tak, z dlhej chvíle, vyskúšal, či sa nedostane na chránený server s  citlivými dátami aj z webového prehliadača svojho mobilu. Dostal sa. Prístup bol chránený iba jednoduchým užívateľským menom a heslom.

Aby toho nebolo málo, prokurátor zistil, že každý, kto mal k systému prístup, mal prístup aj k dátam jeho ostatných užívateľov. Čiže okrem citlivých údajov vytiahnutých z telefónov podozrivých aj k menám všetkých prokurátorov a policajtov, ktorí vyšetrovali mafiánov a teroristov. Zjednodušene povedané, každý s prístupom k serveru vedel, kto na kom robí a čo naňho má. Prekvapený prokurátor navyše zistil, že sa záhadne stratili všetky dáta z jeho vlastného vyšetrovania a telefóny, ktoré sledoval, prestali odosielať údaje.

To by už stačilo na solídny škandál, ale nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie. Pri ďalšom skúmaní systému sa zistilo, že všetky dáta z Exodusu odchádzajú na komerčný server v americkom Oregone, ku ktorému zjavne majú prístup aj neautorizované osoby.

Čerešnička na tejto nevábnej torte – Exodus využívala i talianska spravodajská služba. Keďže všetko v tajnej službe je tajné, verejnosť dnes nevie, koľko ľudí Exodusom špehovali, aké údaje o nich získali a hlavne – kto každý ich získal a akým spôsobom ich môže zneužiť.

Podnikavý fízel

Exodus si vláda objednala od firmy STM. Tá patrí talianskemu policajtovi Vitovi Tignanellimu, inak vcelku uznávanému vyšetrovateľovi mafie, ktorý si vo voľných chvíľach po službe rád zapodniká. Samozrejme, nie aktívne, to policajti nesmú ani v Taliansku, ale nič mu nebráni vlastniť obchodné podiely vo firmách a trochu si k policajnému platu privyrobiť.

Vo firme STM figuruje oficiálne Tignanelliho manželka, jeho by ste priamo v orgánoch firmy STM nenašli. Je v nej však vedený ako hlavný technik. Je považovaný za špičkového policajného experta na odposluchy a sledovanie, prokurátori s ním pracovali radi. Pracujú s ním stále, ale teraz už ako s podozrivým, ktorého vyšetrujú pre zneužitie právomocí a korupciu. Nielen vo firme STM, ale aj doma u Tignanelliho našli rozsiahly archív citlivých dokumentov z oficiálnych sledovaní, ktorými smie disponovať iba prokurátor.

Ďalšia spoločnosť, v ktorej nájdete Tignanelliho ako spoločníka s obchodným podielom za jeden milión eur, je Sakata s.r.o. v likvidácii. A to sme už doma, na Slovensku.

Sakata je jednou z piatich desiatok firiem, ktoré sídlia v grotesknej budove na brehu Nitry. Jej traja majitelia, Vito Tignanelli, Antonio Naso a Graziano Santoro za ňu podľa údajov z obchodného registra v roku 2011 zaplatili 10 miliónov eur. Najväčší, osemmiliónový podiel Sakaty kúpil Santoro, lekárnik z Cosenzy, obchodný spoločník kalábrijského developera čerstvo odsúdeného na 12 rokov väzenia pre spolčovanie sa s Ndranghetou.

Zbrane, diamanty a nulové dane

Sakatu založili dve americké firmy - EuroFinance Mercantile LLC a EuroMinerals Mercantile LLC, ktoré sú registrované na adresu celkom nenápadného, dreveného domčeka v newyorskom Queense. Ide o firmy Romola Cichera, pochybného talianskeho finančníka, ktorý celkom otvorene inzeroval svoje slovenské služby pre medzinárodnú klientelu na známom čínskom portáli Alibaba.

Cichero núkal vybavovanie pobytov na Slovensku, nulové zdanenie a virtuálne kancelárie, v 90. rokoch obchodoval aj s diamantmi. Internetová stránka EuroMinerals už roky neexistuje, stále sa však dá dohľadať v službe web.archive. Záujemcovia o diamanty podľa nej mohli pre ďalšie informácie kontaktovať firmy EuroFinance alebo Hermes & Janus.

Práve Hermes & Janus tvorila jadro Cicherovej slovenskej siete, ktorá mala cudzincom sprostredkovať voľný pohyb po schengenskom priestore a optimalizáciu daní.

Podľa uznesenia okresného súdu v Nitre, ktorým rozhodol o zrušení jednej z jeho firiem, Romolo Cichero 1. mája 2014 zomrel. Spoločnosť Všeobecné obchodné budovy so základným imaním sto miliónov eur, a podľa údajov z Finstatu so záväzkami 993 miliónov, preto súd zrušil bez likvidácie.

Cichero prežil vcelku zaujímavý život, o ktorom koluje viac divokých legiend než faktov. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia založil vydavateľstvo Interconair, ktoré vydávalo magazín „Aviazione e Marina“ zameraný na letectvo a námorníctvo. V tom čase mal povesť odborníka na zbrojárstvo, neskôr ho podozrievali z daňových únikov a z obchodovania so zbraňami zo Sovietskeho zväzu. V osemdesiatych rokoch vydavateľstvo s komplikovanou medzinárodnou štruktúrou definitívne skrachovalo. Cichero bol aj spoluautorom knihy „The Tauris Soviet directory“, ktorá vyšla v roku 1989 a bola akýmsi zoznamom dôležitých ľudí v Sovietskom zväze.

Romolo Chicero inzeroval svoje služy pre medzinárodnú klientelu aj na čínskom nákupnom portáli Alibaba

icjk.sk

​

icjk.sk

​

Web EuroMinerals dnes už neexistuje, dá sa však dohľadať v službe web.archive

icjk.sk

​Prístav pre jachty

Dnes je konateľkou, likvidátorkou a jedinou spoločníčkou v Cicherovej firme Hermes & Janus Eleonóra Jakubovičová. Bola konateľkou a vo väčšine prípadov aj likvidátorkou vo všetkých Cicherových firmách na Slovensku. V obchodnom registri si uvádza adresu v Nových Zámkoch, podľa susedov však žije v nitrianskom sídle Cicherovho polmiliardového biznisu.

"Ona tu býva, ale chodieva so psom na dlhé prechádzky, budete musieť počkať,“ povedala reportérom ICJK a Investigace.cz staršia žena, ktorá vchádzala do jedného z neďalekých rodinných domov. Eleonóra Jakubovičová sa približne po štyroch hodinách skutočne ukázala so svojím psom, vychádzala však zvnútra vily vybavenej bezpečnostnými kamerami.
"Kto ste? ...notári?“ Zjavne znepokojenej konateľke desiatok bohatých firiem sa viditeľne uľavilo, keď na druhýkrát porozumela, že na ňu čakajú novinári. "Veď napíšte, čo chcete, pánovi Cicherovi je to už jedno,“ pokúšala sa vyhnúť rozhovoru, no nakoniec odpovedala na niekoľko otázok.

Podľa nej Cichero zakladal firmy pre konkrétne investičné projekty, ktoré sa niekedy vydarili, inokedy nie. O finančných tokoch v jednotlivých spoločnostiach podľa vlastných slov nič nevie, obchody v skutočnosti riadil Cichero.

Stomiliónové základné imanie mali ďalšie dve Cicherove eseročky – VEO Všeobecné EkOleje a Baku Investments. Sakata patrila so svojimi desiatimi miliónmi eur k chudobnejšiemu priemeru. Podľa informácií ICJK a Investigace.cz sa na slovenbských účtoch Sakaty od jej vzniku neotočilo viac než niekoľko stoviek eur.

Eleonóra Jakubovičová vysvetlila, že Romolo Cichero pri založení firiem vždy podpísal prehlásenie správcu vkladu, na základe ktorého súd zapísal základné imanie. Ona sama nikdy neskúmala, či sú Cicherove prehlásenia správne.

Účtovníci obdarení štipkou kreativity by dokázali vymyslieť mnoho lukratívnych možností, ktoré ponúka Cicherove impérium, bez podrobného preskúmania ich účtovníctva a bankových účtov však nie je možné objektívne zistiť, na čo ich tento taliansky džentlmen skutočne používal.

Na firmu Sakata si však Eleonóra Jakubovičová napokon spomenula. Podľa nej ju založili pre Talianov, ktorí chceli stavať akýsi prístav pre plachetnice. A práve to bol kľúčový kúsok puzzle, ktoré skladali reportéri IRPI po tom, čo v súvislosti s malvérom Exodus objavili firmu talianskeho policajta Tignanelliho na Slovensku.

Dom v Queense, na ktorom sídlili Chicerove americké firmy pôsobí pri pohľade cez Google Street View triezvejšie ako strašidelný zámok na Wilsonovom nábreží.

icjk.sk/google maps

​Tichý spoločník - Ndrangheta

Sakatu napokon reportéri z IRPI vypátrali aj v Taliansku. Vstúpila do spoločnosti Diamante Blu srl, ktorá získala verejnú zákazku na vybudovanie turistického prístavu v Diamante. V roku 2011 získala Sakata 66 percent jej akcií, ktoré potom posunula späť lekárnikovi Santorovi. Malú časť z nich si nechal a zvyšných 166 tisíc akcií s nominálnou hodnotou päť miliónov eur vložil do maltského investičného fondu Malta Ipf Sicav Plc. Na oplátku získal záruku päťmiliónovej investície do prístavu Diamante. Následne, bez akéhokoľvek vysvetlenia v dostupných dokumentoch, kapitál opäť uvoľnili a vrátili priamo Santorovi.

Samotná Sakata, ktorá ovládla projekt, vstúpila v roku 2016 do likvidácie. Práce stoja a prístav duchov sa stáva terčom podobných vtipov ako slovenské diaľnice.

Vybudovanie prístavu bol odjakživa Santorov nápad. Keď v roku 2011 kúpili s Tignanellim Sakatu, rozhodol sa, že firma, ktorá mala minimálne na papieri kapitál desať miliónov eur, sa stane hlavným investorom v konzorciu Diamante Blu, ktoré malo prístav developovať.

Krátko pred nadobudnutím Sakaty získal Santoro pre projekt tichého spoločníka. Istý Giovanni Battista Lombardo sa zaviazal, že vloží päť miliónov do novej firmy založenej práve na tento účel. Lombardo je developer, ktorého úrady oficiálne považujú za podnikateľa spojeného s klanmi Ndranghety.

O štyri roky neskôr sa Lombardo prihlásil na polícii a tvrdil, že sa mu vyhrážali. Priznal sa k obchodovaniu s klanmi Ndranghety a dobrovoľne vypovedal o investíciách spoločností, v ktorých bol spoločníkom. Medzi inými aj o päťmiliónovej investícii do prístavu Diamante. Nevedel, odkiaľ mali peniaze pochádzať, ale spoločník ho vraj uisťoval, že nebude problém ich zohnať.

V novembri 2019 prvostupňový súd odsúdil Lombarda na 12 rokov za spravovanie peňazí ndranghetistického klanu Belvedere Spinello a klanov Crotonese. V rámci tohto procesu však nevyšetrovali Lombardovu úlohu v prístave Diamante.

Otázky bez odpovedí

Príbeh daňového raja pod Zoborom má zatiaľ otvorený koniec. Slúžila bizarná vilka na brehu Nitry ako práčka, alebo len ako nevkusný klobúk, z ktorého kúzelník Romolo vyťahoval pre svojich zákazníkov firmy s miliónovým imaním? Kto, okrem ľudí z tesnej blízkosti Ndranghety, boli jeho zákazníci? Ako mohol až do konca svojho života uniknúť akejkoľvek pozornosti slovenských úradov? A o čom všetkom nevie Eleonóra Jakubovičová?

Tento článok vznikol s podporou Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky v rámci projektu Korene mafie na Slovensku

Autori: Cecilia Anes, Pablo Petrasso (IRPI) ,Raffaele Angius, Pavla Holcová ( Ivestigace.cz), Arpád Soltész (Investigatívne centrum Jána Kuciaka)