Psychologička o návrate detí do škôl: Menšie deti potrebujú vidieť úsmev a pohľad učiteľa

BRATISLAVA / Neplánované koronavírusové prázdniny sa končia. Návrat do školských zariadení pre mladších žiakov a škôlkarov je dobrovoľný, no už pondelok ukázal, že je oň veľký záujem. Čo ale spôsobili takmer tri mesiace sociálnej izolácie? A ako sa podpísali na duševnom zdraví detí? O tom sa porozprával Ján Mečiar s vedúcou ústavu školskej a pracovnej psychológie Eva Gajdošová.

Návrat do škôl je dobrovoľný, rodičia sa mohli rozhodnúť, či áno alebo nie. Na základe čoho by sa rodičia mali rozhodnúť, či je dobré dať dieťa do školy?

Pravdepodobne aj podľa záujmu dieťaťa. Mnohé deti sa veľmi tešili do školy, chceli stretnúť kamarátov, porozprávať, čo zažili. Máme ale aj deti, ktoré sú osobnostne iné, sú úzkostnejšie, introvertnejšie a najmä pre tieto deti musí byť adaptácia náročná. 

Čítal som vyjadrenie, že by to malo byť predovšetkým chcenie toho dieťaťa. Netlačiť ho nasilu do školy. 

Určite áno, ale mnohí rodičia si to nemohli dovoliť. Chápeme aj to ekonomické hľadisko. Myslím si, že veľa urobia učitelia. Ako oni budú "mamami" v škole, ako to oni empaticky zvládnu. Keďže sa nachádzajú už v jednej miestnosti, ako ich vie pohľadom, úsmevom povzbudiť či oceniť. 

Teraz sa berie na takéto veci ohľad, ale keby prebiehal štandardne školský rok, tak tých detí sa nikto nepýta, či chcú ísť do školy. 

Je to pravda. Ale musím povedať, že táto generácia je iná generácia, ako sme boli zvyknutí po iné roky. Tri mesiace doma už niečo signalizujú, že prichdáza doba, kedy musíme inak pripravovať tie deti v školách. To nie sú len vedomosti, poznatky, informácie, prospech, výkon, ale to sú naozaj aj iné zručnosti. Zvládať záťaž, stres, vedieť byť solidárny, vedieť pomáhať, vedieť sa obetovať, byť trpezlivý. Tieto psychologické zručnosti sa začínajú dostávať do popredia. Aj pán minister sa vyjadril, že budeme potrebovať veľa školských psychológov, a to je presne o tom, že vstúpi do toho procesu profesionál, ktorý bude deti viesť k týmto zručnostiam. 

Online vyučovanie ale ukázalo, že to nie je úplne to "pravé orechové". Že sa to dá, ale tú školu to nenahradí. Čo si o takom vzdelávaní na diaľku myslíte vy?

Máte veľkú pravdu. Sme v kontakte so školami, s učiteľmi, s rodičmi detí a vidím, že dištančné vzdelávanie je v poriadku u vysokoškolákov, aj pre stredoškolákov, už potom musíme vyberať, ako s druhým stupňom ZŠ, ale tí maličkí 6 až 10 roční potrebujú osobný kontakt. 

Zrejme nehovoríme len o kontakte s učiteľmi ale aj s inými deťmi.

Presne tak, to je to fungovanie v skupine, v tíme. Možno dieťa takto zistí, že ktorý tím mi viac vyhovuje, ktoré tipy ľudí mi viac vyhovujú. Také, s ktorými viem komunikovať, riešiť veci a s ktorými sa mi nedarí. A práve cez prístupy psychológov môžeme práve im umožniť aj také skúsenosti a zážitky, aby si to začali uvedomovať a  lepšie chápať. 

Na čo by sa mali rodiča v tomto období zamerať? Keď deti idú po tej dlhej prestávke do školy?

Zdôraznila by som, že sa dokázalo, že ako je tá rodina pre dieťa dôležitá. Harmonická rodina s dobrými vzťahmi, s komunikáciou partnerov. Tie deti potom prichádzajú inak naladené, pripravené ako deti z rodín, kde to neklapalo a korona to prehĺbila.