Boli prírodní ľudia a uctievali si živly. Kto boli Slovania a čo máme spoločné dodnes?

BRATISLAVA / Súčasnosť je vďaka pandémii taká všelijaká, budúcnosť neistá a tak jedinou istotou je tá minulosť. Tam nájdeme odpovede na mnohé otázky. Napríklad aj čo sa týka našich slovanských zvyklostí. Aktuálne sa nachádzame v pôstnom období a kresťania sa chystajú na významný sviatok - Veľkú Noc. Prečo sa s ňou spája práve šibanie a polievanie? Tu je odpoveď.

Detaily života v dobách, keď na naše územie prichádzali predkovia Slovanov, sú zahalené hmlou minulosti. "O spôsobe života nám hovoria kroniky, ale tie sú už stredoveké a rôzne letopisy, z toho priameho obdobia je informácií relatívne málo. Ale máme napr. dva zaujímavé cestopisy, Ibn Jakub a Ibn Rusta, dvaja cestovatelia arabskí, ktorí prechádzali aj časťou strednej Európy, tiež popisujú spôsob Slovanov, ich náboženstvo," vysvetlila etnologička Katarína Nadská.

Vzhľadom na to, že Slovania stavali drevenné obydlia aj náboženské stavby, tie sa prakticky nezachovali. "Slovania boli prírodní ľudia, uctievali si živly, ich božištia a obetištia boli v prírode. Boli to skaly, posvätné hájiky, kde konali obrady, konal ich žrec, muž ktorý mal kumulovanú funkciu, bol nielen kňaz, ale aj šaman, ktorý veštil z letu vtákov alebo zvieracích vnútorností," dodala Nadská.

"Vieme zhruba, ako oni mohli žiť, máme správy, síce širšie, z prostredia byzantskej ríše, ktorí hovoria o Avaroch a o Slovanoch a ako bojovali, poväčšinou, pretože to vtedajšieho človeka najviac zaujalo. Spôsob vedenia konfliktov je popísaný práve byzantskými správami, veľmi zaujímavé, až fantazijne popísané, ako Slovania bojovali, opisujú partizánsku taktiku, ako sa Slovania schovávali v močiaroch, kde cez slamky číhali na nepriateľa, potom naňho vyskočili," objasnil archeológ z archeologického ústavu SAV Michal Holeščák.

Niektoré staré slovanské zvyky prežili stáročia a dokonca aj zásadnú zmenu náboženstva. "Sviatky Veľkej noci, veľkonočný pondelok, šibanie bol pôvodne slovanský zvyk, dotýkal sa ale iba slobodnej mládeže. Nemali bičovať, ale jemne sa dotýkať čerstvým prútikom, symbol plodnosti, aby im pole dalo dobrú úrodu, ale aby aj ženy porodili veľa detí, pretože kmeň potreboval rásť. Prapodstata je v staroslovanskom období, zvyk sa premiešal, ale tie prvky by sme našli," uzavrela etnologička Nadská.