Prepustený aktér leopoldovského masakra ľutuje, čo sa vtedy stalo

Pri tragickej udalosti v roku 1991 väzni zavraždili päť príslušníkov väzenskej a justičnej stráže

„Dobre,“ bolo jeho prvé slovo na otázku, ako sa cíti na slobode. „Je mi ľúto, čo sa stalo. Nikoho som nezabil, svoje som si odsedel,“ povedal Fedák.

„Samozrejme, že to ľutujem. Nevedel som, že majú niekoho zabiť. Nevedel som, čo sa stane, takže som to nemohol ani nijako ovplyvniť,“ stihol vyhlásiť ešte predtým, ako nasadol pred väznicou do automobilu jednej z komerčných televízií.

Fedák dnes pred prepustením musel absolvovať štandardné postupy pri prepúšťaní väzňov. Príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže najprv skontrolovali všetky písomnosti, overili skutkový stav, teda, že má byť naozaj prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, rozsudok, lehoty a podobne. Prepustený väzeň má raňajky, absolvuje zdravotnú prehliadku, prevezme si svoje veci a peniaze, pokiaľ má nejaké našetrené z prác, ktoré vykonával počas trestu. Musí mať pri sebe finančnú hotovosť na cestu domov.

Pri tragickej udalosti v roku 1991 väzni zavraždili päť príslušníkov väzenskej a justičnej stráže a ďalších dvoch ťažko zranili. Zavraždení dozorcovia mali vtedy od 22 do 50 rokov. Fedák strávil za mrežami takmer celú mladosť a dospelosť, keď bol v ústavoch na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody v Ilave a napokon posledný necelý rok v Ružomberku, kde si v oboch väzeniach odpykával trest za sedem rozličných paragrafov v súvislosti so spomínaným masakrom. Trest si odpykával v najťažšej tretej nápravnovýchovnej skupine so sprísneným bezpečnostným režimom.

TASR

"Najvyšší súd SR 4. marca 1994 v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. februára 1993 rozhodol tak, že obžalovaného Václava Fedáka uznal vinným z nápomoci pri trestnom čine vraždy, z trestného činu vzbury väzňov, trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia spolupáchateľstvom, trestného činu lúpeže, trestného činu vydierania, trestného činu brania rukojemníka, trestného činu nedovoleného ozbrojovania a z trestného činu obmedzovania osobnej slobody spolupáchateľstvom. Na základe toho bol obžalovaný na úhrnný trest odňatia slobody na 15 rokov so zaradením do tretej nápravno-výchovnej skupiny," povedal hovorca KS Pavol Adamčiak.

Psychológ Anton Heretik tvrdí, že pred Fedákovým prepustením bola určite posúdená jeho nebezpečnosť pre spoločnosť. "Možno dúfať, že trest splnil výchovný charakter," povedal Heretik, ktorý sa však mohol vyjadriť len všeobecne, pretože ho nikdy neposudzoval. Treba však podľa neho brať ohľad aj na biologické zmeny a proces starnutia.

Fedák by mal po prepustení spolupracovať so sociálnym kurátorom. Za posledné obdobie ho niekoľko ráz pochválili za dobré pracovné výsledky, pracovnú morálku a disciplinárne ho odmenili. V poslednom väzení ho hodnotili ako bezproblémového so vzorným správaním a dobrou pracovnou morálkou. Počas výkonu trestu pracoval, keď vo svojej cele mimo iného ručne šil obuv.

Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo začiatku februára 1993 štyria zo vzbúrencov vrátane Fedáka mali stráviť vo väzení viac ako desať rokov a traja by nemali z väzenia vyjsť do konca svojho života.

Na doživotie je odsúdený a trest si odpykáva vodca leopoldovskej vzbury a následne aj masakra Tibor Polgári. Jeden z aktérov masakra, Ondrej Harvan, ktorého odsúdili tiež na doživotie, spáchal krátko po vynesení rozsudku samovraždu. Tresty krajského súdu potvrdil a sprísnil na začiatku marca 1994 Najvyšší súd SR.

Masaker v leopoldovskej väznici, považovanej za bývalého režimu za najprísnejšie väzenie s tvrdými podmienkami, sa odohral 23. novembra 1991, keď sa skupina väzňov dohovorila o úteku. Boli to Ondrej Harvan (30), odsúdený predtým za vraždu na 23 rokov, Dalibor Bajger (20), odsúdený predtým na 11 rokov, Tibor Polgári (30) za lúpežné prepadnutie odsúdený predtým na deväť rokov, Vladimír Duda (25), odsúdený predtým za krádeže na osem rokov, Miloš Uriga (22), odsúdený za lúpež na sedem rokov, Bartolomej Botoš (26), odsúdený predtým za násilnú trestnú činnosť na desať rokov, Václav Fedák (21), odsúdený predtým na štyri roky. Vyšetrovanie neskôr preukázalo, že útek plánovali od októbra a boli odhodlaní ujsť za každú cenu.

Prvou obeťou utekajúcich väzňov sa stal dozorca František Svoboda. Po skončení sčítania väzňov ho Polgári požiadal, aby mu otvoril mrežu, pretože chce do schránky vhodiť list. Keď tak dozorca urobil, Polgári ho napadol. Vzápätí sa k nemu pridal Uriga, ktorý ho niekoľkokrát bodol nožom. Svoboda na mieste zomrel. Väzni sa presunuli do kancelárie, kde spútali a brutálne zbili štyroch dozorcov. Obliekli si ich uniformy a dostali sa až k bránam väznice. Odcudzili dva samopaly a štyri pištole.

Tam na mieste usmrtili štyroch strážcov a ďalším dvom spôsobili ťažké zranenia. Posledného zobrali so sebou ako rukojemníka. Spolu s ním sa ešte vrátili do oddielu, aby vyslobodili posledného komplica. Keďže jeden z väzňov sa im postavil do cesty, vodca vzbury Polgári ho zastrelil.

Počas úteku väzni kradli autá, na ktorých chceli podľa plánu utiecť cez Poľsko loďou do Austrálie. V priebehu 20 hodín ich však vďaka rozsiahlej policajnej akcii pochytali. Jediné zranenie utrpel Polgári, ktorý sa chcel streľbou brániť pomocou ukradnutého samopalu.

Na začiatku februára 1993 bol vynesený nad utečencami a vrahmi rozsudok. Krajský súd v Bratislave odsúdil na doživotný trest Ondreja Harvana, Tibora Polgáriho a Miloša Urigu. Vladimír Duda bol odsúdený na 13 rokov väzenia, Dalibor Bajger a Václav Fedák na 15 rokov a Bartolomej Botoš na 18 rokov. Odsúdený Ondrej Harvan sa v cele krátko po vynesení rozsudku obesil.

Troch príslušníkov väzenskej stráže zavraždil Polgári, ktorý sa už 20 mesiacov predtým v marci 1990 zviditeľnil pri veľkej vzbure v Leopoldove. Veľká vzbura v tomto najťažšom väzení bývalého socialistického režimu sa zase začala 15. marca 1990.