Pozostalí obetí COVID-19 sa spájajú, aby zdieľali bolesť a uctili si tých, s ktorými sa ani nerozlúčili

SLOVENSKO / Počet obetí ochorenia COVID-19 na Slovensku sa blíži k 12-tisícom. Ich rodiny a priatelia však o nich odmietajú hovoriť iba ako číslach v štatistike, na čo upozornili otvoreným listom aj štátne inštitúcie. Tým ďalším, ktorý zaslali najvyšším ústavným činiteľom žiadajú, aby mohli ísť za blízkymi ležiacimi s covidom v nemocniciach. Aspoň na poslednú rozlúčku.

"Do nemocnice osobne sme sa nedostali, tým pádom sme sa s ním rozlúčiť ani nemohli. Ale my sme ani nepredpokladali, že sa musíme rozlúčiť," poznamenala Veronika, ktorá stratila nevlastného otca (51 rokov). "Moja mama ani nemala vôbec telefón v nemocnici, takže ja som sa s ňou nespojila vôbec," povedala Alexandra, tá stratila mamu (71 rokov). "Keď som prosila na JIS, či aspoň jedného z nás tam nemôžu pustiť, keď už vieme, že je koniec a proste tej mame povedať, že ju máme radi, tak nie," uviedla Silvia, tá stratila taktiež mamu (77 rokov). 

Príbehy rodín či známych obetí ochorenia COVID-19 sa prelínajú. Aj preto sa spojili a vytvorili na sociálnej sieti podpornú skupinu. "Skupinu sme sa rozhodli založiť spolu so sestrou Lenkou po tom, čo nám po ťažkom priebehu covid ochorenia prišli o našu mamu," vysvetlila Lucia. 

Nie je to len o vypovedaní či napísaní pocitov, ale často aj o otázkach, ktoré ostali bez odpovede. "Moja mama bývala v domoce sociálnych služieb, a keďže mali byť v prvej vlne očkovania, tak ma to šokovalo, že sa to stalo vo februári," podotkla Alexandra. "Nemôžme sa ubrániť tomu pocitu, že sa nerobí nič preto, aby sa ten pacient do tej nemocnice nedostal. Vlastne, keď sme sa snažili našej mame voľajakým spôsobom pomôcť, keď bola doma, tak to bolo takmer nemožné," upozornila Lucia. 

Skupine pozostalých obetí covidu pomáha často aj to, že môžu len čítať o pocitoch i skúsenostiach iných. No majú možnosť porozprávať sa aj so psychologyčkou. "Pomáhajú podporovať proces smútenia po strate blízkeho človeka a dovolí im to zažívať pocit, že v tom nie sú sami. Že im niekto rozumie, pretože prežil niečo podobné," zhodnotila psychologička Alexandra Martinská. "Ja som stratila len mamu, ale sú tam ľudia, ktorí prišli o oboch rodičov alebo o súrodenca a aj rodiča. Vieme sa navzájom podporiť," doplnila Silvia. 

Ľudí, ktorým zomrel niekto blízky na ochorenie Covid-19, dalo dokopy nielen to, že potrebovali zdieľať svoje bolesti a otázky, ale aj to, že sa im nepáčilo, akým spôsobom sa o obetiach covidu hovorilo na verejnosti. "Asi by stačilo, keby v tých titulkách alebo z úst vládnych činiteľov zaznelo, že dnes na covid podľahlo toľko a toľko ľudí, z toho toľko žien a toľko mužov. Veď sú to živé bytosti," skonštatovala Silvia. "Spôsob, akým sa o ich úmrtiach hovorí denno-denne, myslíme si, že skresľuje pohľad verejnosti na celú pandémiu," dodala Lucia. 

V denných štatistikách sa tak už niekoľko týždňov nehovorí o úmrtiach, ale o obetiach."NCZI pristúpilo k zmene názvoslovia aj na základe petície," informovala hovorkyňa NCZI Veronika Bauch. 

Ani tu však aktivita skupiny nekončí. Aj preto, že situácia, v akej sa ocitli oni, sa môže v budúcnosti zopakovať. "Budeme smerovať naše aktivity k tomu, aby sa na tých našich blízkych nezabudlo a chcem pre nich vytvoriť pamätník alebo nejakým spôsobom si uctiť ich pamiatku," uzavrela Lucia.