Kedysi zatratení, dnes hrdinovia: 12. október je Dňom samizdatu

Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.

BRATISLAVA / 12. október je na Slovensku Dňom samizdatu. Aktivistom sa to tento rok podarilo uzákoniť a oficiálne si tak uctili odvážnych ľudí bojujúcich proti totalitnému režimu perom a papierom.

Samizdaty, tajné a nezávislé publikácie, boli jediným spôsobom, ktorým mohli byť šírené disidentské myšlienky v dobách socialistického režimu. Pôvodné rukopisy boli spočiatku manuálne prepisované na písacích strojoch, čomu sa venovalo hlavne nežnejšie pohlavie. "V tom boli Slováci úžasní, najmä Slovenky, po nociach rozpisovali tieto knihy," povedal pri príležitosti novovzniknutého sviatku niekdajší disident a neskôr aj politik, František Mikloško.

V 80. rokoch sa objavila nová technika, ktorá výrazne uľahčila šírenie samizdatov. "Prišli cyklostylové stroje, ktoré mali zvláštnu vôňu," pokračoval Mikloško. Práve ich špecifický pach mohol vlastníka prezradiť, a tak boli väčšinou skladované v podzemí. Občas sa disidentom podarilo získať vyradenú tlačiareň alebo ešte výkonnejší stroj z Holandska. "Nielen prístroje, no aj problémy vtedajšej doby mladá generácia dnes vníma ako cestu do praveku," skonštatoval Eduard Belušák, kurátor zbierok Slovenského národného múzea.

Napriek tomu, že bola výroba a šírenie týchto výtlačkov prísne zakázaná a obvineným hrozilo väzenie, na Slovensku sa podarilo nakopírovať obrovské množstvo nelegálnej literatúry. "Počas normalizácie sa natlačilo 13 až 18 miliónov strán samizdatu. Tlačiari, redaktori a distribútori sú väčšinou neznámi ľudia, neznámi hrdinovia," prezradil Ján Šimulčík, historik a predseda občianskeho združenia Samizdat.

Práve na ich počesť skupina aktivistov a historikov bojovala za ustanovenie pamätného Dňa samizdatu. A prečo práve tento dátum? 12. októbra 1988 skupina slovenských a českých disidentov podpísala memorandum týkajúce sa uväznenia ich priateľa a odporcu režimu, Ivana Polanského. Uzákonenie trvalo veľmi dlho, pričom na to existuje jasný dôvod. "Doteraz boli v každej vláde bývalí komunisti," s úsmevom uzavrel František Mikloško.