Juraj Bartoš: Chcem zachytiť atmosféru doby

Fotografia je hľadaním obrazu na samom okraji jeho “zrútenia“

Čo sú leitmotívy Vašej celoživotnej tvorby?  

„Ide mi o zachytenie atmosféry a kultúry určitej doby. August Sander začiatkom minulého storočia vytvoril cyklus portrétov ľudí z rôznych sociálnych vrstiev. Portrétoval žobráka, mäsiara, lekára, pekára, továrnika . . . a mne poskytol informáciu o kultúre a atmosfére tej doby,“ hovorí Bartoš.

Podľa Juraja Bartoša ju odráža napríklad i spôsob, akým si ľudia zariaďujú svoje vlastné obydlia „Vždy som túžil, keď som sa túlal ulicami cudzích veľkomiest, vidieť cez múry domov do ľudských obydlí a poznávať, ako za nimi žijú ľudia. Belgický fotograf Herman Bertiau, ktorý vystavoval v Bratislave na Mesiaci fotografie, mi venoval svoju knihu BRUXELLES INTIME. Hlavným motívom tej knihy je prostredie - architektúra zaplnená nábytkom a predmetmi. Niekedy sa zdá, že by aj bez prítomnosti ľudí na zábere tá fotografia dostatočne vypovedala o dobe a sociálnom postavení majiteľov príbytku,“ povedal kedysi pre jeden časopis Juraj Bartoš. 

Móda

Interiéry a ich zariadenie, ktorým sa venuje v cykle Obchodná ulica, interiéry (pozri fotoalbum) však neboli jediným zdrojom Bartošovej inšpirácie. Atmosféru a kultúru doby odráža aj tzv. móda ulice, ako ju autor sám nazýva. „Módne prehliadky som fotografoval zriedka," hovorí Bartoš, ktorého neskôr začala zaujímať móda nosená, tá, ktorú je možné stretnúť na ulici.  

Deti 

Jednou z tém, ktorým sa počas svojho tvorivého života vracia, sú deti. Prvý raz im venuje pozornosť už na strednej škole, kedy vznikla séria fotografií Deti z Podhradia. O 20 rokov neskôr sú to Deti na sídlisku. Petržalka, 1985 – 1988, na ktoré nadväzuje po desaťročí tretí Bartošov cyklus o deťoch s názvom Deti na sídlisku. Petržalka, 1996 – 2007.

jurajbartos.blog.sme.sk

Fragmenty civilizácie 

Projekt Fragmenty civilizácie - jeho súčasťou sú fotografie tabúľ s heslami a sloganmi komunistického režimu - vznikal v rokoch 1985- 1989, teda v období neskorého, dohárajúceho socializmu. Sám Bartoš o nich pre Kultúrny život v roku 1992 povedal nasledovné: „Svojimi fotografiami chcem rozprávať o ľuďoch, ktorí tu žili a o tých, ktorí tu žijú dnes bez toho, aby sa čo i len jeden z nich objavil vo fotografii... Všímam si stopy, ktoré po sebe zanechali, tú novú „prírodu“.“

Juraj Bartoš tvrdí, že nemá žiadnu obľúbenú fotografiu ani obdobie, ktoré by mu počas jeho profesijného života nejako špeciálne prirástlo k srdcu. Nad takýmito vecami sa vraj nezamýšľa. Ľudom, ktorí poznajú jeho tvorbu, sa však nezabudnuteľne vryli do pamäti mnohé z jeho momentiek, ktoré vznikli na Obchodnej ulici v Bratislave, alebo zábery, ktoré Bartoš realizoval pri svojich cestách do zahraničia. Pôsobivé snímky vznikli v Paríži, New Yorku i Taliansku. 

Celoživotnou inšpiráciou fotografa Juraja Bartoša je renesančný maliar Pieter Brueghel. Kedysi o ňom poznamenal nasledovné: „Často mi je ľúto, že fotografiu nevynašli už pred niekoľkými storočiami. Pieter Brueghel by bol dobrý dokumentarista.“

Dokumentaristova snaha o zachytenie reality

Je vôbec možné zachytiť realitu sveta takú aká je, bez toho, aby sa v obrázkoch ani v náznaku neprejavilo autorovo vlastné videnie sveta? Na túto tému sa vedie mnoho polemík. Juraj Bartoš má na celú vec svoj pohľad. Hoci tvrdí, že „... pravá fotografia má byť dokumentom reality, nič viac, nič menej,“ pripúšťa, že aj dokumentárna fotografia môže byť istým spôsobom sebavyjadrujúca. Avšak len do určitej miery. To, čo do nej vkladá zo seba, je vlastne to, že sa rozhodne svoj objektív otočiť istým smerom a potom stlačiť spúšť. „Sebavyjadrenie spočíva vo výbere motívu,“ tvrdí Bartoš.

„Fotografii pripadá aktuálna úloha riešiť antivzťah človeka a skutočnosti, ktorý je čím ďalej tým problematickejší. Hľadaním obrazu na samom okraji jeho “zrútenia“. Čím ďalej, tým menej zrozumiteľným, menej stráviteľným pre toho, kto sa chce dopátrať podstaty zdelenia konvenčným prenikaním do jeho štruktúry,“ dodáva. 

jurajbartos.blog.sme.sk

Ako vnímate povolanie fotografa? 

„Ako antropológ, ktorý si robí poznámky, skúma fotograf známe, ale aj opomínané nakopenie jednoduchých i jednotlivých zrejme nesúvisiacich faktov a vytvorí komplexný obraz reality. To nie sú detaily, ktoré sa stanú metaforou (symbolom). Sú predkladané skôr bez emócií a chcú byť chápané jednoducho, tak ako sú, bez pozlátka predpojatosti, nostalgie, alebo ideológie. Materiál sa nepredkladá, aby šokoval, je však šokujúci preto, že sme sa nedonútili pozerať sa naň a vidieť ho ako neoddeliteľnú súčasť nášho života.“

Bartoš fotografoval aj mnoho známych osobností niekdajšej československej hudobnej či divadelnej scény, medzi nimi napríklad Mariana Vargu. Magdu Vášáryovú, Deža Ursínyho či Bolka Polívku, s ktorým ho spájal priateľský vzťah. Podobne to bolo i s Marianom Vargom. 

„S Marianom som sa poznal ešte predtým, ako vzniklo Collegium Musicum. Raz, keď sme sa u nás rozprávali pri počúvaní Beatles, Marian ma prestal na chvíľu vnímať a venoval pozornosť mojej vtedy trojročnej dcére Lucii, ktorá si čosi hmkala. Potom sa obrátil ku mne a s úžasom v tvári mi povedal „Ona si spieva druhu gitaru“.“

Určite ste fotografovali aj svoje vlastné deti. Prečo ste takéto fotografie nezaradili do výstavy, je to príliš osobná téma?

„Kedysi dávno, keď som ukazoval svoje fotografie z ciest Mišovi Suchému, fotografovi, ktorý dnes žije v USA, tak mi povedal, že fotografujem to, čo celkom dobre nepoznám. Ozajstný dokument podľa neho môže vzniknúť len s prostredia vlastnej rodiny. Je to trochu extrémny názor, ale prinútil ma zamyslieť sa nad vlastnými fotografiami a aj vplyvom toho som sa začal viac venovať veciam, ktoré poznám. Nechcel by som robiť už reportáže ako niekto, kto na pár dní vycestuje do ďalekej cudziny a prinesie odtiaľ "zaujímavé" fotografie.“

jurajbartos.blog.sme.sk

Čo na otcovu tvorbu hovorí jeho dcéra, fotografka Lucia Bartošová?

„Otcove fotografie vídam od malička a bola som aj pri ich vyvolávaní. Niektoré ma pútajú v zmysle, že znovu vidím veci, ktoré si už pamätám len matne a zrazu to vidím vďaka fotografii celkom zreteľne. Niektoré na mňa robia dojem vďaka takej ľudskosti... Napríklad fotografia dvoch tancujúcich chlapíkov. Jeden drží v jednej ruke tašku a zapálenú cigaretu, druhou podopiera spolutancujúceho, zrejme už trochu podguráženého kamoša, ktorý naňho pokladá hlavu a má strašne šťastný výraz. Spomínam na jednu fotku z Obchodnej, kde pán na ulici hľadá v peňaženke mincu. Zrejme si chce kúpiť lístok v automate. Ale výraz má taký, ako keby nebol celkom duchom prítomný a jeho myšlienky sa uberali svojím smerom. Tieto obrázky mám rada aj vďaka tomu, že neodrážajú iba holý reál, ale zachytávajú aj niečo z vnútra tých ľudí. Mám rada aj detské hry v Podhradí. Tie novšie podľa mňa musia dozrieť, lebo momentálne sme tým reálom každodenne zahltení a často si ho ani neuvedomujeme a nevychutnávame.“

Fotografoval otec aj teba a sestry? 

„Ach jaj, áno! Samozrejme, že fotografoval. Vždy a veľa. Teraz je to už zriedkavejšie. Väčšinou tak na Vianoce....Sestry sa nerady fotia. Kým boli deťmi, tak sa to ešte dalo, ale keď dospeli k svojej mienke na vlastnú vizáž, je to ťažšie. Sú to ženy a väčšina žien chce byť na fotkách krásna. To je aj pre mňa ťažké, keď fotím ženy. Vždy cítim taký pichliač do chrbta. Mne osobne je to jedno. V podstate. Kedysi sme boli aj s mojou sestrou časte modelky do časopisu Dorka. Ešte mám odložené niekde nejaké výtlačky, kde pózujeme v svetríkoch a pletených ponožkách...“

Aký je fotograf Juraj Bartoš z pohľadu fotografky Lucie Bartošovej?

„K ľudom má skôr pozorovateľský vzťah. Sú to objekty. V tom je možno medzi nami rozdiel, aj keď sa to možno na prvý pohľad nezdá. Ja rada fotím ľudí, ktorých poznám, ľudí, s ktorými mám nejaký kontakt, nejaký, aj keď často len letmý vzťah. Keď ich fotím, vedia o mne, vedia, že sú fotení. Tatko je skôr pozorovateľ. Fotí ľudí na uliciach, ich vonkajší prejav, ako keď človek v určitej dobe kráča po ulici, stretáva tváre. Zaujíma ho to pominuteľné, módne, tunajšie... „

Kto je Juraj Bartoš? 

Juraj Bartoš sa narodil v roku 1944 v rodine bankového úradníka. Po absolvovaní SŠUP pracoval pre Oravskú galériu v Dolnom Kubíne. V rokoch 1967-72 po skúsenostiach s fotografovaním plastík a reliéfov presedlal na fotoreportérčinu, konkrétne pre týždenník Beseda. Od sedemdesiatych rokov sa začal venovať odbornej fotografii - až do roku 2008 fotografoval pre urologickú kliniku bratislavskej nemocnice na Kramároch. Uverejňoval však aj fotografie v časopisoch ako Dievča, Móda, Dorka, Slovenka, Mladé Rozlety, Populár, Javisko či Elle. Fotografoval módu i známe osobnosti, s mnohými z nich ho viažu priateľské vzťahy. Medzi jeho najznámejšie fotografické série z osemdesiatych rokov patrí napríklad Obchodná ulica v Bratislave, či Prvomájová veselica. Bratislava 1982 – 1989, ktorej súčasťou je i séria fotografií s názvom Tancujúci. Jeho brat Peter Bartoš je maliar a venuje sa konceptuálnemu umeniu. Sestra Zuzana je známou kunsthistoričkou, po roku 1989 istý čas pôsobila ako riaditeľka SNG. Na otázku, či niekedy neuvažoval nad umeleckou fotografiou, odpovedá Juraj Bartoš záporne: „Mňa neláka robiť niečo iné ako to, čo robím.“ 

+22 fotiek

Fotografie Juraja Bartoša