Dobrovoľníkov je nedostatok najmä počas noci. Na hranici pracujú v mínusových teplotách

VYŠNÉ NEMECKÉ / Dennodenne počúvajú silné príbehy a utrpenie utečencov zažívajú spolu s nimi. Dobrovoľníci na našej východnej hranici hovoria, že najväčšou odmenou je pre nich úľava, ktorú ľudia utekajúci z Ukrajiny pociťujú, keď sa ocitnú na Slovensku. Vedia, že sú v bezpečí. Služba na hranici znamená hodiny na nohách a v takej teplote, že v stánkoch mrzne voda.

"Malá pozerala animované rozprávky, keď sa ozval rachot. Museli sme bežať do pivnice. Rozbombardovali polovicu mesta. Bola to hrôza," vysvetlila Inna z Ukrajiny. Účtovníčka Inna spolu s dva a pol ročnou dcérkou Dášou, mamou a svokrou pred bombardovaním našťastie ušli. Aj im po prekročení hraníc pomohli dobrovoľníci. Vo Vyšnom Nemeckom spolupracujú viaceré organizácie. Ľudia sa striedajú v denných a nočných zmenách. "Ponúkajú jedlo, pitie, pomáhajú s batožinou, pomáhajú im zorientovať sa, nájsť stánok, ktorý poskytuje SIM karty," vysvetlila dobrovoľníčka Adela Tihláriková.

Práve počas noci je dobrovoľníkov nedostatok

Nevyhnutnosťou ich práce v noci, je teplé oblečenie. Pocitovo bolo -5 °C. "Včera bolo tak, že nám mrzla voda na stole. Som tu druhú noc, 12 hodín, na noc je málo ľudí, ktorí by prišli. Sú služby od siedmej do jednej, kto by chcel prísť, alebo od siedmej do siedmej," vyjadrila sa dobrovoľníčka Edita. Dobrovoľníci z bratislavskej organizácie, bývajú v dedinke 15 kilometrov od hranice. Pôsobia v tíme prvého kontaktu. Ten je otvorený 24 hodín denne. Striedajú sa po ôsmich hodinách. Zahrievajú sa len vďaka ohrievačom v stánkoch a teplé jedlo im nosia "Kuchári bez hraníc". Tí za 6 hodín vydajú aj tisíc porcií jedla. Aj chlapi ale majú čo robiť, aby to, čo vidia, zvládli.

"Išli mamičky s takými chrobákmi, ja som išiel radšej dozadu, to sa nedá pozerať. My sme tu na smeny, 48 hodín sa striedame, tri hodiny spánku a potom robota," vysvetlili Kuchári bez hraníc. Nepríjemnú rolu zohráva počasie. Po dlhom čakaní sú poriadne uzimení a aj keď sa môžu zohriať vo vyhrievaných stanoch, podľa slov dobrovoľníkov, viaceré deti previezli z hranice podchladené rovno do nemocnice. Marija zo Zaporoža najmenšieho 9-mesačného Oresta už nevládala niesť na rukách. Prišla so svojimi troma deťmi. V noci ešte netušila, kam sa podejú. "Potrebujú aj objať a aj inak podporiť. Príbehy sú veľmi silné a ťažké. Ale nás motivuje vidieť to, že ľudia, keď prídu na Slovensko, že im odľahne," dodala Adela.

V hlave majú plno otáznikov

Nevedia, či sa ešte niekedy vrátia na miesta, ktorým ešte pred pár dňami hovorili domov a ani to, či ešte niekedy budú spolu ako rodina. "Načo sme študovali, vzdelávali sa, získavali certifikáty? Mužovi dali do rúk zbraň a my tu teraz ležíme v stane," vyjadrila sa Inna.