Sedem hudobníkov z Ukrajiny dostalo na konzervatóriu šancu, aby vojna nezničila ich hudobný sen

BRATISLAVA / Bratislavské konzervatórium dalo siedmim študentom z Ukrajiny šancu, aby vojna nezničila ich sen o hudobnej kariére. Dvaja si pri úteku ako prvé zbalili svoje hudobné nástroje. Prví záujemcovia z Ukrajiny sa hlásili u riaditeľky konzervatória už od začiatku marca.

16-ročný Lev pricestoval na Slovensko sám, rodičia museli ostať, do bezpečia chceli ale dostať aspoň jeho. Balil sa narýchlo, svoje husle tam ale nechať nechcel. "Ako prvé som si zbalil husle a potom už len pár vecí, 4 žemle a 1 konzervu," povedal Lev. "Ja som tiež vzala ako prvé len saxofón a flautu, chcela som ešte 4 gitary ale nedalo sa. Inak sme si vzali len najnutnejšie a to, čo sme si vedeli hneď obliecť," uviedla Viktória. 

Ani riaditeľka si nevie predstaviť, ako by si zvykali na život v novej krajine v bežných školských laviciach. Že si ako prvé balili hudobný nástroj ju neprekvapilo. "Hudba je pre nich zmyslom života. Je to vášeň, ktorú nikto nevezme," povedala riaditeľka konzervatória Dana Hajóssy. 

Prvé dni a týždne boli náročné, nerozumeli mnohému a ich blízki zvažovali, čo budú robiť.
"Keď sme prišli, boli sme v šoku, ja si vôbec nepamätám prvé dva týždne svojej existencie tu," povedala Olesia. Riaditeľka hovorí, že sa konečne usmievajú. Jej úsilie umožniť ukrajinským deťom pokračovať v štúdiu stálo za to. Majú za sebou už aj písomku z dejín umenia a Lev dostal nové struny. 

Konzervatórium prijalo už sedem študentov z Ukrajiny, ich kapacity sú na hrane. "Jeden žiak znamená tri hodiny navyše, pretože všetky sú individuálne. Máme problém s voľnými kapacitami," uviedla Hajóssy. Slovensky sa postupne učia. Na individuálnych hodinách vedia pedagógovia buď anglicky alebo rusky, na spoločných hodinách pomáhajú s prekladom študenti z Ukrajiny, Ruska či Bieloruska, ktorí sú tu dlhšie. "Hodina je zmes jazykov, pedagóg sa vždy uisťuje či všetkému rozumeli," povedala Hajóssy. 

Čo čaká ich a ich blízkych na Ukrajine nevedia. Na Slovensku ale robia všetko preto, aby ani vojna nezastavila ich osobné plány a ciele. O tom, že si tu zvykli, sa ale zatiaľ hovoriť nedá.
"To, že sme tu v bezpečí, je pre nás veľké šťastie, ale veľmi nás bolí srdce a je to zvláštny pocit, keď ostatní u nás doma sa musia schovávať, nemôžu prísť ani sem a ani sa vrátiť do svojich domovov," dodala Olesia.