33 rokov od Nežnej revolúcie: Viacerí obyvatelia sú presvedčení o tom, že za komunistov bolo lepšie

BRATISLAVA / Pripomíname si 33 rokov od momentu, kedy sme štrngali kľúčmi za slobodu a demokraciu. Po Nežnej revolúcii nastalo veľa pozitívnych zmien, ale ani zďaleka nemôžeme hovoriť o blahobyte, prosperite, ani o vyspelej demokracii. Viacerí obyvatelia sú dokonca presvedčení o tom, že za komunistov bolo lepšie.

Pre niektorých ľudí bol komunistický režim taký neznesiteľný, že boli ochotní riskovať aj svoj život, aby sa dostali cez hranicu, ktorá tu bola s ostnatým drôtom a ozbrojenými vojakmi pripravenými okamžite strieľať. Jedným z nich bol aj vtedy 23-ročný Josef Hlavatý, ktorému sa aj so svojim 3-ročným synom podarilo dostať na druhú stranu pomocou rogala. Letel v noci a pohraničná stráž ho zbadala. "Zasvietili na mňa reflektor a neverili vlastným očiam, ani nestrieľali. Asi po piatich minútach som videl svetlá a to bola rakúska železničná stanica," uviedol emigrant Josef Hlavatý.

V noci a v hmle nakoniec pristál. Nie každý mal takéto šťastie. Pri úteku cez hranice bolo v Československu zastrelených 145 ľudí, ďalších 96 zabila elektrina, utopilo sa 61 a okolo 30 z iných dôvodov, spolu viac ako 300 ľudí. "Za najdramatickejšieho považujem východného Nemca, ktorého tam roztrhali psy," vysvetlil politik a bývalý disident František Mikloško.

Utečenci skúšali rôzne spôsoby úniku

Niektoré boli ozaj nezvyčajné, ako napríklad prelet rogalom, alebo balónom. "Cez použitie potápačského výstroja cez rieku Morava, po prípad, keď si zhotovili vozík, ktorý pripevnili na vysokonapäťový drôt a prerúčkovali do Rakúska," spomínal historik Ľubomír Morbacher. Niektorí si opevnili nákladné auto, aby prerazili rampu, alebo drôtené zátarasy, ďalším sa podarilo újsť v skrýšach v kamiónoch. Nie každý myslel na útek, aj keď tu zažíval peklo. "Som neuvažoval, že by som išiel do zahraničia. Niektorých tak tlačila ŠTB do štvaneckého života, že nakoniec odišli," uviedol Mikloško.

Napriek tomu, čo sa v tých časoch dialo, ešte aj dnes, po 33 rokoch, zhruba tretina obyvateľov nostalgicky spomína na tzv. zlatých komunistov. "Základnou istotou v minulom režime bolo, že ľudia mali prácu, teda nejaké zabezpečenie, čo dnes nie je. Mnohí žijú na hranici chudoby," dodal Mikloško. Dokonca aj pracujúci. Za socializmu existovali bezúročné pôžičky na výstavbu rodinného domu. "Si predstavte, že mladá rodina dostane byt či bezúročnú mladomanželskú pôžičku na zariadenie bytu. Bolo veľa pozitívneho," opísala etnologička Katarína Nádaská.

A to dnes určitú skupinu pamätníkov vedie k záveru, že za komunistov bolo lepšie. Na druhej strane mnohí si spomenú na to, že stále niečo chýbalo, raz cukor, inokedy toaletný papier, mäso, rifle bolo dostať len v Tuzexe na bony. Na humanitné smery sa na vysoké školy dostali len deti funkcionárov, v médiách fungovala tvrdá cenzúra, za kritiku socializmu, alebo za náboženské presvedčenie sa mnohí dostali do väzenia. Podnikanie bolo zakázané, živnostníkov komunisti ničili. "Vyrubovali im vysoké dane, ten človek ich nevedel zaplatiť a po čase tú živnosť každý položil," uviedla Katarína Nádaská. "Ja si neviem predstaviť, že by som sa vrátil do tej doby," skonštatoval Mikloško.