Šikanované dieťa sa nevie brániť samo

Všímaví rodičia by mali vždy na svojom dieťati spozorovať zmenu správania.

"Od zosmiešňovania, postrkávania a nútenia k drobným aktivitám agresori pritvrdzujú a postupom času organizujú viaceré osoby, aby obeti ubližovali. Tým, že skupina získa v rámci školy strachom vynútený rešpekt, jej správanie sa potom v danej triede berie ako bežné," upozornila s tým, že nastupuje dokonalá, prepracovaná a manipulatívna šikana a často vtiahne do tohto procesu aj pedagóga.

Nebezpečenstvom podľa Trlicovej je, že šikanovanie v školskom kolektíve si ani deti nemusia všimnúť hneď pri prvých náznakoch. Všímaví rodičia by však mali vždy na svojom dieťati spozorovať zmenu správania.

K základným prejavom zmeny správania patrí, že dieťa chodí domov zo školy smutné, depresívne, zle zaspáva, má poruchy spánku, v škole má výrazné zhoršenie prospechu, menej komunikuje, o škole nerozpráva, má poškodené veci, chodí domov hladné, hľadá si nové cesty domov, nedokáže uspokojivo vysvetliť rôzne drobné zranenia, často chce zostať doma a rôznymi výhovorkami na zdravie chce uniknúť návšteve školy.

Najčastejšou obeťou šikanovania je podľa odborníčky dieťa, ktoré sa odlišuje od 'všeobecnej' normy. Môžu to byť deti, ktoré sú odlišné fyzickým zjavom, príslušníci menšinových skupín, telesne, mentálne alebo zmyslovo postihnuté deti, deti školsky mimoriadne úspešné, rovnako ako neúspešné, deti zo znevýhodnených sociálnych pomerov alebo deti z dobre situovaného rodinného prostredia, prípadne deti s inými záujmami, než má väčšina ich rovesníkov. "Deti, ktoré v porovnaní so spolužiakmi vytŕčajú z radu," spresnila Trlicová. "Agresor alebo skupina agresorov si vždy nájdu dôvod, prečo si vybrali práve toto dieťa a väčšinou sú to deti, ktoré spočiatku ani nevnímajú, že začínajú byť šikanované a proces zachytia až vtedy, keď začnú naozaj trpieť, aj fyzicky aj psychicky," dodala.

Šikanovanie je nebezpečným sociálno-patologickým javom, pri ktorom dochádza k obmedzovaniu osobnej slobody a ponižovaniu ľudskej dôstojnosti. Cieľom šikanovania je opakovaným fyzickým a psychickým konaním poškodzovať obeť. Najčastejším prostredím, v ktorom šikanovanie vzniká, je školské prostredie, ulica, rodinné prostredie, kluby a športoviská, pričom útočník si svoje teritórium a obeť vyhľadá vždy.

K nepriamym spôsobom šikanovania podľa nej patrí ignorovanie, neprijatie dieťaťa do kolektívu a vylučovanie z akcií. Priame spôsoby majú formy od zosmiešňovania, pritvrdzovania, organizovanosti, cez rešpekt, strach a konformitu až po dokonalú šikanu a prepracovanú manipuláciu, do ktorých je často vtiahnutý celý kolektív vrátane pedagóga.

Trlicová spresnila, že medzi spôsoby šikanovania patria fyzické a psychické útoky, ako napr. bitky, útlak, nútenie k nežiaducim aktivitám, vynútená poslušnosť, vynútené poskytovanie financií a opakovaných služieb. K úmyselnému a väčšinou opakovanému týraniu a zotročovaniu spolužiaka alebo spolužiakov používajú útočníci agresiu a manipuláciu.

"K spôsobom šikanovania patrí fyzická a slovná agresia, krádeže, ničenie, manipulácia s vecami, násilné a manipulatívne príkazy, zraňovanie izoláciou," konkretizovala.

Zároveň vysvetlila, že v školskej praxi odborníci rozlišujú niekoľko typov agresorov. Prvý typ je hrubý, primitívny, impulzívny, s narušeným vzťahom k autorite. "Takýto agresor šikanuje masívne, tvrdo a neľútostne, vyžaduje absolútnu poslušnosť a šikanovanie používa cielene na zastrašovanie ostatných. Vyžaduje napríklad nosenie desiaty, školskej tašky, ničí školské pomôcky a podobne," informovala.

Do druhej skupiny agresorov patria veľmi slušné, kultivované, narcistické a uzavreté typy, ktoré šikanujú rafinovane, zväčša bez prítomnosti svedkov.

"K tretiemu typu agresorov patria 'srandisti', optimistické a dobrodružné typy, s pomerne veľkou sebadôverou, v kolektíve často obľúbené a vplyvné," povedala. Tieto deti zväčša šikanujú pre pobavenie ostatných a snažia sa "vypichnúť humorné a zábavné stránky" svojho konania. Podľa odborníčky je však každý agresor sám problémový. "Deti, ktoré sú vyrovnané osobnosti, nepotrebujú nikoho šikanovať," zdôraznila.

V školskom prostredí sa podľa Trlicovej stretávame s piatimi štádiami šikanovania. V prvej fáze ide o vylučovanie šikanovaného, druhá je charakteristická fyzickou agresiou a pritvrdzovaním manipulácie, v tretej fáze sa vytvára jadro a v štvrtej už väčšina prijíma normy agresorov, čo vedie k totalite a dokonalej šikane, ktoré sú piatym štádiom šikanovania.

"Školská prax ukazuje, že učitelia môžu žiakom pomôcť len v prvých troch štádiách šikanovania. Ak prerastie do ďalších štádií, zvyčajne musí zasiahnuť odborník," upozornila Trlicová.

Riešenie problému šikanovania je náročný proces. "Rodič musí dieťaťu veriť, nespochybňovať jeho výpovede, byť mu oporou. Problém treba riešiť v prostredí školy," zhodnotila. Musí ho vyriešiť škola v spolupráci so svojím výchovným poradcom alebo školským psychológom. "Odborníci pracujú nielen s obeťou, ale aj s agresorom a celým školským kolektívom," uzavrela Trlicová.