TV JOJ sa po roku spojila s Ukrajincami, ktorí museli opustiť svoju krajinu. Takto sa im darí dnes

BRATISLAVA / Príbehy a osudy mnohých ľudí z Ukrajiny TV JOJ sledovala od úplne prvých dní od prepuknutia vojny v ich krajine. Mnohí sa z večera do rána stali bezdomovcami. Z otcov, bratov, súrodencov sa stali vojaci. Niektorí Ukrajinci ostali na Slovensku, iní odišli ďalej a niektorí sa naopak vrátili zo zahraničia naspäť na Ukrajinu a vstúpili do armády. Po roku sa s nimi TV JOJ spojila opäť. Napríklad malý Hasan, ktorý sem prišiel iba s telefónnym číslom na ruke, ostal žiť s rodinou na Slovensku.

​Správa o vojne zasiahla v ten deň celý svet aj Slovensko, no najmä zmenila zo dňa na deň životy miliónov Ukrajincov. Namiesto bežných starostí odrazu riešili, kde sa ukryť. Okamžite po útokoch ukazovala svetu reálne zábery i situáciu cez sociálnu sieť aj Angelika. Študovala tu a dnes tu aj žije, jej rodina ostala na Ukrajine. "Je veľmi ťažké sa na tie zábery pozerať po roku. Ak by mi v tie prvé dni povedali, že to bude trvať rok, neuverila by som. Je to extrémna bolesť, pretože čím dlhšie to trvá, tým viac ľudí trpí," opísala influencerka Angelika. Otca, ktorý bojuje, nevidela už rok. "Dnes som akurát písala otcovi, že ako je na tom. Odpísal, že túto noc ledva prežil. Je to veľmi ťažké," dodala Angelika.

Určite si pamätáte aj na vtedy 11-ročného Hassana. Cestoval za súrodencami štyri dni sám a mal len igelitku, pas a telefónne číslo napísané na ruke. Hassanov brat Zak tu študoval a naďalej študuje. Slovákom sú veľmi vďační. "Je ťažké hovoriť po slovensky. Mám tu kamarátov v škole," povedal Hassan. Najprv utiekli zo Sýrie a museli si budovať zázemie v Ukrajine, no a potom museli ujsť aj odtiaľ a začínať v ďalšej krajine – na Slovensku. "Keď som prišiel na Slovensko, mal som strach. Strach ako budem žiť, študovať, živiť sa a zarábať," vysvetlil Mukhammed. "Keď sa pýtate, či sa vrátim, je mi smutno. Nechala som tam známych, chýba mi rodisko, ale teraz tam nie je bezpečne a som vďačná za vašu pomoc," uviedla mama Yuliia.

Hassanov brat prosí Slovákov, aby boli naďalej k Ukrajincom prívetiví. A to aj napriek tomu, že možno zopár jedincov z ich krajiny tu nerobí dobré meno. "V každej národnosti existujú ľudia, ktorí nie sú dobrí reprezentanti krajiny. Nie sme však všetci takí istí. Vďačím Slovákom, že nám pomáhajú," vyjadril sa Zakariia. Jeden z prvých, ktorý nám v prvých dňoch opisoval, ako sa v rodine striedajú pri pohotovosti v Kyjeve, bol Gleb, ktorý študoval na Slovensku. Z vlasti neodišiel. Hovorí, že vojna Ukrajincov zmenila. "Je to pocit dôvery, aj keď toho človeka nepoznáš, dôveruješ mu, lebo je Ukrajinec. Alebo prišiel z EÚ. Všetkých nás to asi spojilo," povedal Gleb Fishchenko.

Pred takmer rokom štáb TV JOJ čakal na ukrajinského chlapca, ktorému počas bombardovania zasiahlo tvár. Glibovi počas bombardovania Charkova úlomok prešiel krížom cez tvár a poranil mu lebku. "Bomba trafila pivnicu a tá vybuchla. Niečo ma trafilo do oka a mal som celú bundu od krvi," vysvetlil Glib. Chlapca zachránili v Univerzitnej nemocnici v Bratislave. Útočisko našli v Dubnici nad Váhom. Tu sú dodnes. "Robím v domove dôchodcov opatrovateľku," informovala mama zraneného chlapca Svitlana. Glib sa chce stať technikom. S mamou bývajú v jednej izbe. Ich najbližší zostali na Ukrajine. Volajú im denne. Oni sami sa tam vrátiť boja. Odkazujú: Možno ste už zo správ o Ukrajine unavení, no vedzte, že vaša pomoc, či už humanitárna alebo vojenská, je mimoriadne cenná.