Ako to vidí škaredý zlý Arpi Soltész, alebo mlčanie baranov

Jaroslav Spišiak opäť prehovoril. Trpezlivo a s obvyklý záhadným výrazom tváre vysvetľoval, že nebude hovoriť.

A že by nemal hovoriť vôbec. Nie preto, že by nemal čo povedať. Ale ak by povedal, čo polícia o vražde Ernesta Valka zistila, dozvedeli by sa o tom aj vrahovia. A veru by aj mohlo zmariť vyšetrovanie, keby sa vrah od policajtov dozvedel, prečo a ako prominentného advokáta zavraždil. Či?

 V podstate existujú tri možnosti: Prvá a najpopulárnejšia je, že Valko sa stal obeťou nájomnej vraždy. Ak je to tak, bola urobená až tak profesionálne, že ako nájomná vražda ani nevyzerá. Vyzerá ako druhá možnosť, čiže typická „domáca zakáľačka“. Starý dobrý mord v rodine alebo okruhu blízkych priateľov, s jedným zo starých dobrých motívov: afekt, peniaze, žiarlivosť, alebo pomsta. A v rovine literárnej fikcie sa nedá vylúčiť ani tretia možnosť - zlodejíček, ktorý spanikáril a nedopatrením dobre trafil.

Jaroslav Cattani Spišiak tvrdí, že radšej bude na nejaký čas vyzerať ako neschopný, ako keby mal riskovať, že sa prípad nepodarí vyšetriť. To znie ako veľmi pekný dôvod, prečo radšej zaťať zuby do vlastného mieška, než nahlas prehovoriť.

No policajný prezident povedal aj niečo iné. Konkrétne to, že všetko čo robí alebo hovorí, je „vysoko taktické“. „Vysoko taktické“ ale nie je mlčať o tom, čo vrah beztak vie a ešte je mu aj jasné, že to musia vedieť i policajti. Vysoko taktické je kŕmiť vraha cez médiá dezinformáciami. A to je hra, v ktorej boli Spišiakovi ľudia skutoční majstri. Spomínate si na únos, ktorý sa nikdy nestal? Na zavraždenú advokátku, ktorej telo dokonca policajti dovolili televíziám z diaľky natočiť a ktorá potom náhle ožila? Boli to veľmi nepekné mediálne hry, ktoré ale priniesli veľmi pekné výsledky.

Nemyslím si, že Cattani mlčí preto, lebo je neschopný. Cattani je schopný. Čohokoľvek.

Viem si však predstaviť jeden prostý, no skvelý dôvod, prečo nechce hovoriť. Pre ktorý by bol slovenský Cattani nútený znášať imidž neschopného hlupáka aj teraz, aj na veky vekúce, ak sa tá vražda nikdy neobjasní.

Priveľa priveľmi dôležitých ľudí sa poponáhľalo, aby z právnika, ktorý rozhodne nezastupoval len vdovy, siroty a iné neviniatka, urobili mučeníka. Z vraždy urobili politickú udalosť. Keby sa napokon ukázalo, že išlo o tú starú dobrú „rodinnú zakáľačku“, kdekto by sa teraz musel cítiť naozaj veľmi trápne. Ale ak sa chvíľu počká, rôčik alebo dva, nikto si už na tie patetické výlevy nespomenie. A dovtedy môže Jaroslav Cattani Spišiak pokojne vyzerať ako idiot. Za to ho napokon platia.