Škaredý zlý Arpi Soltész: Chlieb náš každodenný daj nám dnes!

Naša múdra vláda oznámila, že bude bojovať proti rastúcim cenám potravín. Najchudobnejším, ktorí poberajú dávky v hmotnej núdzi, bude dokonca zadarmo rozdávať múku a cestoviny.

Zdá sa, že revolta Arabského sveta je inšpirujúca. Panarabská televízia Al Džazíra naživo, so slušným anglickým simultánnym prekladom, odvysielala prejav Muammara Kaddáfího, líbyjského diktátora, ktorý necháva cudzími žoldniermi vraždiť vlastných ľudí. Vyhlásil, že bude bojovať až do konca. Ktorý je nevyhnutný a dúfajme, že nie veľmi vzdialený.

Tuniskému exprezidentovi hrozí,  že nakoniec skončí v base, v lepšom prípade a egyptský tiež nemá práve ružové vyhliadky. Väčšie alebo menšie nepokoje prepukli v ďalších trinástich arabských krajinách.

Väčšina ľudí u nás to veľmi nerieši. Nadšenci sa tešia, že arabský svet zaradom zvrháva svojich diktátorov a vydáva sa na cestu demokracie. Realisti sú znepokojení, pretože vláda ľudu podľa predstáv arabského ľudu môže európskou optikou vyzerať desivejšie, ako nejedna zlovoľná diktatúra.

Arabi majú historickú skúsenosť len s dvoma typmi vlády: S vládou päste, alebo svojou tradičnou vládou, ktorá vychádzala z pôvodného kalifátu. Chalíf bol politickým a náboženským vodcom v jednej osobe. Iné zákonodarstvo ako islamské tam zavádzali iba diktátori. Sekulárny štát je agendou miestnych diktátorov, alternatívou je štát islamský.

isifa

Ale väčšinu ľudí u nás to naozaj netrápi. Trápi ich, že majú stále hlbšie do peňaženky. Niektorí sa trápia, že si už nemôžu každé dva roky kúpiť nové auto. Viacerí majú strach, že nebudú vládať splácať hypotéku a skončia na ulici. A je stále viac takých, ktorí sú zúfalí, lebo nevedia, či aj na budúci mesiac budú mať z čoho nakŕmiť svoje deti.

Keď zúri revolúcia, pokojne protestujúce, alebo aj nadšene lynčujúce davy majú na transparentoch vždy nejaké pekné a vznešené idey. Ako rovnosť, slobodu, bratstvo, alebo naše zlaté teľa – demokraciu. Keď sa už dav rozhýbe, potrebuje nejakú ideu, ktorá ho dokáže zjednotiť. Ale kým sa rozhýbe, potrebuje silnejší podnet ako ušľachtilé heslá.

Veď si len predstavte, ako by to bolo vyzeralo v 89. roku, keby boli ľudia pod tribúnami skandovali „My chceme rifle! Chceme nemecké autá, japonskú elektroniku a americké cigarety!“ Pritom by ten zlatý socík pre väčšinu ľudí vôbec nebol taký zlý, keby mali na nohách adidasy, na zadku lewisky a ctený zadok v mercedese, alebo aspoň vo volkswagene.

Našu nežnú začali ľudia, ktorí chceli hlavne slobodu, ale dav sa pridal v okamihu, keď bolo jasné, že doňho nikto strieľať nebude. Ľudia by riskovali život, až keby išlo o život. A predstavitelia režimu vedeli, že bude lepšie uhnúť v okamihu, keď väčšine ide len o lepší život a nie je natoľko zúrivá, aby vešala starých vládcov na kandelábre. Čo už o pár rokov mohlo byť. Socializmus skrachoval a oni to vedeli. Hladomor bol otázkou času. Krátkeho času.

Viete čo bolo na počiatku pramatky našich moderných demokracií, francúzskej revolúcie? Cena chleba. V dôsledku hospodárskej krízy vyletela tak vysoko, že bežný človek si ho jednoducho nemohol dovoliť. To odštartovalo prvé násilnosti. A Ľudovít XVI. nakoniec skončil pod gilotínou. Dokonca aj jeho kráľovná Mária-Antoinetta. Hlad je impulz, ktorý dokáže odštartovať skutočnú revolúciu. Násilnú a krvavú.

sanja gjenero

Viete o tom, že prvé nepokoje vypukli v Egypte už v roku 2008? Prvé po viac ako tridsiatich rokoch. Pre stúpajúcu cenu chleba.

Dodnes sa kresťanská Európa modlí „chlieb náš každodenný daj nám dnes“. Ale Európan už chlieb dávno nepovažuje za základnú potravinu. Je to len taká príloha k jedlu, nie základ jedla. V arabskom svete je každodenný chlieb otázkou prežitia. Doslova. Ak je v ohrození každodenný chlieb, ide o život. Nastáva čas na zmenu, hoci aj násilnú.

Nielen naša vláda, aj európska byrokracia už upriamila pozornosť na ceny potravín. Lebo aj keď sme v porovnaní s arabským svetom nesmierne bohatí, náš blahobyt sa ukazuje ako nečakane krehká záležitosť. Ľudia, ktorí mali ešte pred krízou prácu a budúcnosť, začínajú byť odkázaní na potravinové balíčky od charitatívnych organizácií. Dokonca aj v takých končinách ako Anglicko.

Isteže v Európe ešte akútne nehrozí hladomor. Ale možno sa stal zázrak a politici si začínajú uvedomovať, že všetky ich omyly, excesy, podvody a krádeže nakoniec zaplatí radový občan, ktorému jedného dňa po všetkých tých platbách nemusí ostať na jeho každodenný chlieb. A usúdi, že dozrel čas na zmenu.

Mám obavy, že chlieb a cestoviny od Dobrého Uja Štátu tomu asi dlhodobo nezabránia. Štedro dotovaný chlebík bol charakteristickou črtou diktatúr, ktoré práve padajú.

A čo by to tak asi mohlo byť za zmenu, ak zlyhá naša demokracia? K feudalizmu sa už asi nevrátime. Ale nacionalizmus a fašizmus začína byť v Európe stále populárnejší. Ak naše múdre vlády zabudnú, že musia dať ľuďom aspoň ich každodenný chlieb, budeme ešte Arabom ich islamské štáty závidieť.