Škaredý zlý Arpi Soltész: A čo tak sadrový Spišiak?

Daniel Lipšic sa začína dostávať do rozporu sám so sebou. Na jednej strane chce ľuďom samopaly pobrať, na druhej ich jeho ľudia len tak podhadzujú širokej verejnosti.

Že sa na verejných miestach pozabúdané policajné samopaly zatiaľ vždy vrátili do povolaných rúk, je naozaj len otázkou šťastia. Ak sa naozaj všetky vrátili. Lebo keby sa nejaký stratil navždy, sotva by Spišiak zvolal tlačovku.

Len si to predstavte:

 „Zavolal som si vás, aby som vám povedal, že vám nepoviem, či sme stratili samopal. Lebo keby sa o tom dozvedeli tí, ktorí našli ten samopal, ktorý sme nestratili, mohli by ho použiť na spáchanie trestnej činnosti.“

Myslím, že by niekto Spišiakovi vysvetlil, že bude najlepšie verejnosti nehovoriť vôbec nič. Dokonca ani to, že jej nič nepovedia.

SITA

Ale dosť bolo paranoje. Ak sa niekto rozhodne spáchať zločin samopalom, nemusí čakať, kým ho stratí nejaký policajt. Na rozdiel od nadšených amatérov, ktorí chcú takúto zbraň legálne vlastniť a musia absolvovať náročnú byrokratickú prekážkovú dráhu, potrebuje priemerný zločinec do jej kúpy investovať asi toľko energie a umu, ako keby si chcel zaobstarať dávku pervitínu, alebo papiere na kradnuté auto. Čiže asi ako keď si ide radový občan kúpiť štyri rožky a dvadsať deka diétnej salámy.

Problém policajných samopalov nespočíva v tom, že s nimi majú problém policajti. Aj keď im naozaj niet čo závidieť. Musia dlhé hodiny vláčiť ťažký kus šrotu  ktorý im nie je dobrý absolútne na nič.

Nijaký príčetný človek totiž nevystrelí v zastavanej a zaľudnenej oblasti zo zbrane, ktorá má dostrel bezmála tri kilometre. Predstavte si, že netrafí na čo mieri a letiaci projektil o dva kilometre ďalej preletí blonďavým modrookým dievčatkom v pieskovisku. A že policajt, ktorý ho držal v rukách možno dvakrát na strelnici, trafí samopalom na dvadsať metrov čokoľvek menšie ako buldozér, je naozaj nepravdepodobné.

Možno by ho dokázal použiť ako vcelku účinný kyjak, pažba samopalu je napokon zámerne skonštruovaná tak, aby sa hodila aj na vytĺkanie mozgu z nepriateľovej hlavy. To ale mohli policajtom pokojne rozdať aj lešenárske trubky.

tv joj

Minister vnútra si zrejme myslel, že so samopalom budú vzbudzovať väčšiu úctu. Nuž, on sám by mohol získať slušný kúsok úcty a rešpektu pred svojimi voličmi a sympatizantmi, keby si čestne priznal, že tentoraz sa mýlil. Myslím, že práve Lipšicova voličská základňa je v tomto pomerne špecifická – neomylný je len pápež.

Lipšicova reforma polície koncepčne smeruje k obnoveniu dôvery. Čo je chvályhodné a múdre. Aby však mohli začať ľudia k policajtom prechovávať prirodzenú úctu, musia im najprv veriť. Predtým, ako im uveria, sa ich musia prestať báť. Lebo momentálne ctený zbor zápasí s povesťou najväčšej (zle) organizovanej zločineckej skupiny v krajine.

Nijaký duševne zdravý človek, keď uvidí policajta so samopalom na pleci, si spontánne nepomyslí „to je super, chlapec má samopal, aby ma mohol ešte účinnejšie chrániť“. Duševne zdravý človek vidí uniformu bez tváre a naozaj hrozivú zbraň. Bude sa aj v najlepšom prípade cítiť stiesnene a nebude sa mu to páčiť.

A jedno z pravidiel psychológie hovorí, že sa nám páčia ľudia, ktorým sa páčime my. Ak k  človeku, ktorý nemá rád násilie a zbrane, pristúpi hoci aj mladá a inak sexy policajtka so samopalom na pleci, určite to nebude začiatok ľúbostného príbehu.

Ak to bude chlap, je to ideálny základ konfliktu. Aj keby sa široko usmieval, bude pôsobiť, že ukazuje zuby. Takže ak z občana vycíti nepokryté nepriateľstvo a odpor, bude to len svedčiť o jeho zdravej empatii. A bude úplne v súlade so zákonitosťami ľudskej psychiky, ak bude na averznú reakciu občana odpovedať povýšeneckým a nadradeným správaním. Je samozrejmou obrannou reakciou každého živočícha, že sa v konflikte snaží vyzerať ako ten väčší.

Chudáci policajti budú veru vyzerať ako tí najväčší. Vlastne už vyzerajú. A výnimočne nezaslúžene.

Len si spomeňte, ako ste v detstve strácali čapice, rukavice a šály, ktoré vás rodičia nútili nosiť proti vašej vôli. Nikdy by ste si nedovolili niekde ich vedome nechať, ale zaručene ste ich postrácali tucty. Ak policajti začínajú svoje samopaly zabúdať v takejto miere, bude za tým viac, ako nezodpovednosť.

Ak už musia so sebou nosiť niečo neprakticky veľké, ťažké, vzbudzujúce averziu a celkom nepoužiteľné, prihováram sa za veľkého sadrového Spišiaka. V životnej veľkosti.