Škaredý zlý Arpi Soltész: Tupá nadradená rasa

Západné mocnosti zvažujú, či sa v Líbyi neangažovať priamo, vojensky. Na pomoc líbyjskému ľudu. Je to rovnako dobrý nápad, ako zosadiť Saddáma Hussajna vojenskou inváziou do Iraku.

Líbyjský diktátor Muammar Kaddáfí sa už nahlas začudoval, že on bojuje proti Al Kájde a západ sa mu obracia chrbtom. Niežeby Muammarova hláška nebola sama o sebe vtipná, ale ten smiech ide trochu nasilu.

Kaddáfí kedysi štedro sponzoroval Írsku republikánsku armádu. Teroristickú organizáciu, ktorá československým semtexom od Muammara nadšene zabíjala Britov. Medzi inými aj zo špeciálnych jednotiek SaS. Z tej istej SaS, ktorá teraz trénovala Kaddáfího protiteroristické jednotky. Tak ako kedysi trénovali Američania proti Rusom ľudí z Al Kájdy.

Lenže politika, ako to na plnú hubu u nás doma povedal už Robert Fico, je o moci. S morálkou nesúvisí ani okrajovo. Rétorické cvičenia o mravnosti v politike sú len pre voliča, aj to len pre toho najsprostejšieho.

Politika je o záujmoch. Výnimočne aj o oprávnených záujmoch, ale väčšinou  jednoducho len o naliehavých potrebách.

Západné vlády napríklad naliehavo potrebujú benzín, ktorý by mohli ich občania tankovať lacno. Alebo aspoň za menej ako dva alebo tri doláre za liter. A Líbya je ropná veľmoc. Tej sa dalo všeličo odpustiť. Zvlášť, keď bol diktátor ochotný podraziť bývalých kamarátov. Aj keď islamisti určite neboli jeho kamoši.

Muamar Kaddáfí

Arabský svet má svoje špecifiká, ktoré tu u nás veľmi nevnímame. Všade, kde vládne nejaká iná forma diktatúry, sú islamisti v opozícii. Miestni mocipáni, ktorí nemali to šťastie, aby vládli z vôle Alaha ako monarchovia, experimentovali skôr s arabským nacionalizmom.

Ten sa ale nikdy veľmi nechytil. Arabi síce majú viac-menej jednotný jazyk, no už nie tak celkom jednotnú vieru. Šiíti a sunníti sa medzi sebou nezriedka zabíjajú. S chvályhodným náboženským zápalom a zanietením.

Panslavistická analógia je poruke – nech by ste sa akokoľvek snažili, myšlienka slovanskej vzájomnosti nezabráni pravoslávnym Srbom a katolíckym Chorvátom, aby si navzájom podrezali krky. Stačí ich nechať nestrážených v jednej miestnosti s nožom a fľašou rakije. Jediné, čo ich udržalo na uzde, bola komunistická diktatúra.

Podobne, ako britská koloniálna moc držala na uzde hindov a moslimov v Indii. Akonáhle sa stiahla, začalo to byť naozaj škaredé. V tej časti sveta sa ľudia možno nevedia navzájom zabíjať celkom efektívne, ale zato sú veľmi vynaliezaví. Dejiny rozpadu Britskej Indie sú čítaním, po ktorom sa vám nebude veľmi dobre spať. Už nikdy. Dodnes nikto presne nevie, koľko ľudí zomrelo, ale odhaduje sa, že až milión. A dvanásť a pol milióna ich ostalo bez domova.

Je veľmi pravdepodobné, že priebežné výsledky arabskej revolty tiež nebudú pekné. V Líbyi budú vyslovene hnusné. Je to krajina, ktorá stále funguje v akomsi kmeňovom zväze a rôzne kmene majú rôzne záujmy. Takže až vytiahnu Muammara z nejakej diery a obesia ho na vlastné črevo, pustia sa pekne do seba.

Kým potečie krv, nepotečie ropa. Tá, ktorá potečie z iných zdrojov, bude nechutne drahá. Nechutne drahé budú aj potraviny, pretože ich cena dlhodobo kopíruje vývoj cien ropy.

A to je len vývoj v Líbyi. V Tunisku to opäť vrie a inde to vrieť ešte len začína. Ak to zovrie u Saudov, zaplatíme za arabskú revolúciu cenu, o akej sa nám nesnívalo. Ale stále nižšiu, ako keď v ničím neprekonateľnej blahosklonnej tuposti „nadradenej rasy“ poskytneme Líbyi vojenskú pomoc.

SITA

Preložme si termín vojenská pomoc do normálnej ľudskej reči: Napochoduje tam armáda, zlikviduje plukovníka Kaddáfiho a každého, kto sa postaví na ozbrojený odpor. Obsadí krajinu a bude sa pokúšať udržať aspoň relatívny poriadok do času, kým nevznikne nejaká, aspoň zdanlivo legitímna vláda. Ktorá sa nebude schopná bez podpory cudzej armády udržať.

Na to nepotrebujete kryštálovú guľu. Videli ste to v Iraku a videli ste to v Afganistane.

Líbyjské kmene sa budú veľmi ťažko dohadovať, kto by mal krajine vládnuť. Tie, ktoré neuspejú v politike a v rokovaniach, sa s pravdepodobnosťou blízkou istote pokúsia uspieť v boji. A tak sa pre ne z osloboditeľov stane okupačná armáda.

Ak bude vojenský zásah v Líbyi nevyhnutný, nech tam idú pod mandátom OSN armády arabských štátov, ktoré na to majú kapacitu. Alebo nechajme Líbyjčanov, aby si to vyriešili sami a po svojom.

Lebo nič tak neurýchli pád našej „západnej ríše“, ako keď konečne dáme prebiehajúcej arabskej revolúcii nejaký jednotný smer a spoločného nepriateľa – prehnitý, nemravný a bezbožný západ.