Škaredý zlý Arpi Soltész: Hoj, mor ho!

Hejslováci oslávil štrnásty marec, výročie vzniku vojnového štátu, už cez víkend. Hejmaďari si nechali odhaľovanie busty Jánosa Esterházyho v Košiciach na dnes.

Dobre, že na seba tie dve skupiny niekde nenarazili, lebo by hádam aj tiekla krv. Sú to predsa len nezmieriteľné skupiny, ktoré hoc zdieľajú jeden spoločný svetonázor, zmieriť ich dokázal iba Adolf Hitler. Aj to nasilu.

Gróf Esterházy Československo naozaj nenávidel. Zastupoval záujmy maďarskej menšiny na Slovensku, bojoval o revíziu Trianonu a nadšene vítal admirála Horthyho na bielom koni. Zomrel ako vojnový zločinec v doživotnej base, aj to len pre to, lebo mu zmiernili trest smrti.

Esterházy však podporoval aj požiadavku HSĽS na vznik samostatného Slovenska a s primeraným nadšením privítal aj vznik vojnového štátu. Stal sa dokonca jediným maďarským poslancom slovenského snemu. Na svoj hlboko zakorenený antisemitizmus bol patrične hrdý, ale zasa bol jediný, kto sa postavil proti deportáciám Židov.

Nádherne kontroverzný chlap. V našej malebnej krajinke ideálny človek na sochu, či aspoň bustu. Načo by nám aj boli kamenné a bronzové hlavy, pred ktorými by nikto nemal dôvod povracať sa?

SITA

Škoda, že ten náš pán prezident Tiso, ktorého po vojne rovno obesili, v skutočnosti nie je ani len kontroverzný. Ako ani ten vojnový štát. Niežeby sa nedalo trochu relativizovať – Tiso a Slovenský štát boli predsa menším zlom.

Nestihol vyvraždiť toľkých, ako Hitler... No hej... Sme malá krajina. Podstatné ale je, že vraždil iba Rómov a Židov a príležitostne nejakých komunistov alebo rebelov. No obyčajný Slovák, čistej, hoc nižšej slovanskej rasy, čo sa do politiky nemiešal, vrchnosti sa nepriečil, úctivo sa klaňal a nebol postihnutý vlastným názorom, ten sa mal vcelku dobre.

Iste, vojnový štát vedome poslal na smrť svojich vlastných občanov a ešte za to Nemcom zaplatil. V mene menšieho zla. Na tom naozaj nie je nič kontroverzné. Je to úplne normálne nemorálne, zvrhlé a zločinné, ale nebudeme sa za to predsa hanbiť. Veď je to naše. Veľmi slovenské.

Ak môže byť náš národ na niečo naozaj hrdý, tak je to práve jeho schopnosť prežitia. Nehrnie sa bezhlavo do vopred prehraného boja. Vlastne sa nehrnie do žiadneho boja. Je to veľmi rozvážny národ. Vie, že hrdinov sú plné cintoríny. A že je lepšie ich tam vlastnoručne zakopávať, než tam byť zakopaný.

A keby už náš hrdý národ začalo to kopanie hrobov deprimovať, zaspieva si na guráž „nad Tatrou sa blýska“, zarecituje si „Mor ho!“ a hneď mu aj tá špinavá robota ide lepšie od ruky. 

Keď už teda treba niekam sochu postaviť, alebo aspoň niekoho osláviť, nebude to ten, koho zakopali. Ešte to tak, aby človeka fackovala hanba na každom rohu. Oslávime toho, čo nás pri tom zabíjaní láskavo ušetril a milostivo nás ráčil nechať kopať. Ďakujeme úctivo. Služobníček. Česť práci alebo na stráž, ako si vaše blahorodie milostivo ráči priať.

Hádam by sme toho Esterházyho nakoniec aj mohli vziať na milosť a adoptovať si ho. Bol síce trochu kontroverzný, ale v podstate to bola morálna troska, ktorá jednu bustu v zaprášenej provincii v pokojne znesie.