Škaredý zlý Arpi Soltész: Pochybná kvalita vs. Nepochybná nekvalita

Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka už možno nebude trenčianska. Ani podľa názvu, ani podľa sídla. Jej učiteľom totiž hrozí, že budú musieť začať bývať za normálne trhové nájomné.

Primátor Trenčína Richard Rybníček totiž vypovedal univerzite zmluvu, na základe ktorej si jej zamestnanci prenajímali mestské byty za 50-eurové regulované nájomné. Lenže to bol vraj jediný spôsob, ako do Trenčína dostať docentova profesorov, ktorí dokážu garantovať niektoré študijné odbory.

Na takto decentne zaobalenú vyhrážku, že bez lacného bývania v Trenčíne univerzita nebude, zareagoval primátor spôsobom nehodným politika. Povedal pravdu. Že je lepšie nemať univerzitu, ako mať zlú univerzitu a hanbiť sa za ňu.

Rektor Ivan Kneppo sa tak trochu ofučal a hľadá si nové sídlo. Fakulty síce musia ostať v Trenčíne, no rektorát a teda oficiálne sídlo by sa dali presunúť. Prakticky je to síce jedno, ale veď práve to je riešenie hodné úrovne rektora i jeho školy.

Zatiaľ o sídlo Univerzity Alexandra Dubčeka prejavila záujem Považská Bystrica, Dubnica nad Váhom a Nové Mesto nad Váhom. Nuž veru, každý má ten svoj prah hanby niekde inde. Keby sa rektor Kneppo bol ochotný presťahovať do Hornej Maríkovej, možno by tam boli na jeho univerzitu aj hrdí.

physicsmasterclasses.org

Richard Rybníček týmto jediným vyhlásením urobil pre slovenské školstvo viac, ako všetci rezortní ministri dohromady, toho terajšieho vrátane. Hoci na ich obhajobu treba povedať, že Rybníčkova cesta je pre nich neschodná. Aj keď priznajú, že celé slovenské vysoké školstvo je hanbou tejto krajiny, nemajú ho ako presídliť niekam, kde by naňho boli hrdí. Povedzme do Burkiny Faso.

Nejaké vysoké školstvo predsa len potrebujeme, aby sme v štatistikách vzdelanosti nezaostávali za zvyškom civilizovaného sveta. Bolo by ale rozumnejšie mať menej škôl s kvalitnejšími učiteľmi a vyššou úrovňou. Povedzme aspoň takou, ktorá sa blíži európskemu priemeru. Aby sme sa k nemu neblížili iba štatisticky. Lebo ako si tu teraz štatisticky dobre žijeme, je fakt pod psa.

Odhliadnime od toho, že na slovenských univerzitách sa neprodukujú nové poznatky a vedomosti, len sa do nekonečna reprodukujú tie staré. Bežne sa skriptá z päťdesiatych rokov očistia od ideologického balastu a vydávajú za poctivý tradičný základ, hodný nabifľovania a recitovania odpredu i odzadu. Plagiátorstvo bolo po desaťročia široko akceptovanou základnou metódou vedeckej práce a bude veľmi dlho trvať, kým sa z toho naše univerzity vyhrabú.

Najvážnejší problém však spočíva v tom, že veľmi malý a obmedzený balík peňazí sa delí medzi neúmerne veľké množstvo univerzít, ktoré sa jednoducho len množili delením. Stačil niekto s maximálnymi ambíciami a minimálnymi schopnosťami, kto vedel, že na materskej univerzite to nikdy nedotiahne ani na vedúceho katedry. Ak sa bude podieľať na založení novej univerzity, môže byť aj rektorom.

No ani nová univerzita nemôže fungovať bez najväčšieho nutného zla vysokého školstva – bez študentov. Tak teda nové univerzity naberali to, čo pre tie pôvodné nebolo dosť dobré. A nielen ako študentov, ale aj ako učiteľský zbor.

Štát napokon zareagoval, ako už štát zvykne - byrokraticky. Vymyslel formálne kritériá, ktoré musí univerzita splniť, aby mohla byť univerzitou. Znelo ako dobrý nápad, že škola, ktorá nemá dostatok profesorov a docentov, môže byť nanajvýš tak dobrým gymnáziom, no nie univerzitou.

Časom medzi pôvodnými slovenskými univerzitami pochybnej kvality a novými univerzitami nepochybnej nekvality vznikli najrôznejšie väzby, predovšetkým ekonomické.

Pán profesor, ktorý v Bratislave pracoval za nie práve kráľovský plat, si zrazu niekde na vidieku privyrobil pekný peniaz a ani sa pri tom veľmi nezapotil. Ťažko potom mohol robiť dusno niekomu, kto nebol práve ideálny materiál na docenta či profesora, ale bez ktorého by ten jeho bočák úplne prestal existovať. Preto tu máme azda najvyšší počet profesorov a docentov v prepočte na obyvateľa.

Postupne, v priebehu rokov, sa to všetko tak voľajako rozriedilo. Aj peniaze, aj učitelia, aj študenti. Stále sú medzi jednotlivými univerzitami merateľné rozdiely, ale už sa vyrovnávajú. Ako to už u nás chodí, smerom nadol. Niekdajšie nie veľmi dobré univerzity sa menia na trochu lepšie gymnáziá, kým tie novovzniknuté pomaly dosahujú aspoň na úroveň priemerne zlých gymnázií.

Slovenský vysokoškolský diplom má dnes asi takú hodnotu, akú je zaň ochotný niekto zaplatiť. Ak máme na Slovensku enormný počet externých študentov zo zahraničia, napríklad manažérov z Nemecka, nie je to preto, lebo by sa o ľudí so slovenským titulom bili veľké svetové firmy.

Aj v takom Nemecku sa stáva, že niekto zrazu potrebuje pre výkon svojho povolania, ktoré robí dávno a dobre, aj kus papiera s pečiatkou, ktoré potvrdzujú jeho formálne vzdelanie. Tupohlaví byrokrati žijú všade a v celej Európskej únii ich koncentrácia na kilometer štvorcový neustále stúpa. Ak teda niekto nemá čas a chuť sa priveľmi párať s tým, aby vyhovel tupcovi niekde na personálnom, prosto si u nás zaplatí rýchlokurz, ktorý by u neho doma neobstál ani ako prípravka na prijímačky.

Za celé naše vysoké školstvo sa môžeme smelo hanbiť. Neexistuje jediná slovenská univerzita, ktorá by obstála v skutočnej medzinárodnej konkurencii. A to napriek tomu, že pár slovenských vedcov v tej konkurencii obstálo a každodenne obstojí.

Keby sme mali jedinú univerzitu, na ktorej by učili naozaj len tí najlepší, možno by to bol slušný základ na vybudovanie nového, úspešnejšieho systému vysokoškolského vzdelania. Keby sa Richard Rybníček rovno prešiel po trenčianskej univerzite buldozérom, urobil by len to, čo mal minister školstva urobiť už dávno a prakticky všade.