Škaredý zlý Arpi Soltész: Najväčšia ryba je sivý somár

Tak sa nám začal skutočný súboj Titanov. Najnárodnejší Slovák Jano Slota obvinil policajného prezidenta, že kradol benzín, vo veľkom aj v malom a ešte aj opitý havaroval. Jaroslav Spišiak obvinenia okamžite poprel, bezmála presvedčivo.

Od najnárodnejšieho Jana to bol nečakane bystrý mediálny ťah. Spomínam si, ako mi svojho času Karol Ježík, vtedajší šéfredaktor Sme, asi najväčšia legenda a morálna autorita slovenskej žurnalistiky, kládol na srdce: „Nesnažte sa tomu Rezešovi dokázať, že ukradol miliardy. Väčšina ľudí si miliardu ani nedokáže predstaviť. Keby ste mu vedeli dokázať, že ukradol mech cementu, to by ho zničilo. Tomu každý rozumie.“

V konečnom dôsledku na tomto prístupe stojí a padá imidž každého, kto tu kedy vládol. Ani o Jánovi Slotovi, ani o nikom, kto tu kedy vládol, sa nedá povedať, že by to bol nejaký malicherný lapikurkár, čo šľohol z kancelárie papier do tlačiarne a pár ceruziek. Ak už je raz niekto pri moci, nie je odkázaný na to, aby takto malicherne kradol. Taký človek si už môže kúpiť čokoľvek, čoho sa mu zachce. Vilu pri mori, jachtu, stíhačku, prosto čokoľvek.

sita

O radovom policajtovi si ale radový občan dokáže predstaviť rôzne nepekné veci. Napríklad aj to, že si cucne z nádrže služobného auta liter benzínu. Podozrivé je len to, že prečo tak málo? To si mal brať do zapaľovača? Spišiak tvrdí, že si benzín požičal a vrátil ho. Dokázateľne, inak by ho bola policajná inšpekcia s radosťou stiahla z kože a priklincovala na vchod oddelenia.

Policajní inšpektori totiž občas niekoho chytiť musia a chytať lapikurkárov je jednoduchšie, pohodlnejšie a hlavne neporovnateľne bezpečnejšie. Ak inšpekcia potvrdila, že vtedy ešte vcelku bezvýznamný policajtík z vidieka benzín nekradol a opitý nebúral, ba ani nešoféroval, dá sa tomu do značnej miery veriť. Pri tej druhej nehode, keď už bol Spišiak viceprezidentom, už ostane ctená verejnosť navždy v neistote. Povedzme, že vtedy zaručene fúkal triezvy policajt a kým sa nedokáže opak, platí oficiálna verzia, že sa volal Jaroslav Spišiak.

Červík pochybnosti ale začne v kdekom hlodať a jazda pod vplyvom je práve onen ježíkovský mech cementu. U policajta, ktorý ožranom vodičáky zabavuje a ktorý si navyše môže kedykoľvek zavolať auto aj so šoférom, by to bol obzvlášť malicherný prehrešok. Takže Jano Slota, ktorý o škaredých dopadoch nepekných podozrení z jazdy pod vplyvom alkoholu vie viac, ako celý veľactený imúnny zákonodarný zbor dohromady, načal Spišiaka erudovane a kvalitne.

SITA

Otázkou ostáva, že prečo to vôbec urobil? Lebo Spišiakovi ľudia idú po Štefanovovi za nástenkový tender? To by bol vskutku čudný dôvod, lebo veď práve to je Štefanovova úloha. Ján Slota musí byť viac ako spokojný, že pokiaľ ide o skutočný zdroj príjmov politických špičiek, nedosiahnu schopnosti Spišiaka a jeho ľudí ani na biele kone. Lebo Igor Štefanov bol, s prepáčením, iba taký sivý somár. Od prvého okamihu pripravený ako plnka do salámy.

Mentálny okrskár postihnutý paranojou, žijúci vo svete béčkových thrillerov, musí byť božím požehnaním pre každého, kto sa polície má prečo báť. Rituálne tance, už len vo vnútri vlastnej strany, určite vyžadujú, aby národný Jano občas aj osobne vyceril zuby na policajného prezidenta. Aby biele koníky a šedé somáriky nemali pocit, že pôjdu rovno do mlynčeka na mäso a ani si nestihnú dožrať svoju porciu sena.

No účinným spôsobom spochybniť kredibilitu Jaroslava Spišiaka je naozaj veľmi krátkozraké. Kto mu potom uverí, že najväčšia ryba je sivý somár?