Pred 30 rokmi otriasla svetom havária raketoplánu Challenger

Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.

MYS CANAVERAL / Vo štvrtok 28. januára uplynie 30 rokov od havárie amerického raketoplánu Challenger, ktorý explodoval 73 sekúnd po štarte a zrútil sa do oceánu.

Cieľom jeho poslednej misie s označením STS-51-L boli vypustenie komunikačnej družice, astronomické pozorovania a experimenty. Celá sedemčlenná posádka smerujúca do vesmíru zahynula.

Išlo o najhoršiu katastrofu v dejinách pilotovaných vesmírnych letov - do tých čias sa nestalo, aby pri kozmickom lete zahynulo naraz sedem osôb. Americký Národný úrad pre letectvo avesmír (NASA) okamžite zastavil na dva a pol roka lety všetkých raketoplánov.

Učiteľ z vesmíru

V osudný deň 28. januára 1986 boli na palube raketoplánu veliteľ letu Francis Scobee, pilot Michael Smith, letový špecialista Ellison Onizuka, letová špecialistka Judith Resnik, letový špecialista Ronald McNair, palubný špecialista Gregory Jarvis a palubná špecialistka Christa McAuliffe, ktorá nebola profesionálnou astronautkou. Do misie STS-51-L ju vybrali v roku 1985 v rámci programu Vesmírny učiteľ (Teacher in Space Project, TISP).

Tento program vyhlásil ešte v roku 1984 vtedajší prezident USA Ronald Reagan a vybraný učiteľ mal svojich žiakov vyučovať priamo z obežnej dráhy prostredníctvom televíznych prenosov. McAuliffe vybrali spomedzi viac ako 11 000 záujemcov; jej náhradníčkou bola Barbara Morgan.

Veľmi chladné počasie

V deň štartu raketoplánu vládlo na Myse Canaveral veľmi chladné počasie. Aj keď kontrola pred štartom neukázala nijaké vážne chyby, odborníci upozorňovali na to, že mráz mohol poškodiť vonkajšie tesnenie motorov raketoplánu. Udalosti krátko po štarte ukázali, že ich varovania neboli zbytočné.

Raketoplán Challenger odštartoval na svoju poslednú misiu 28. januára 1986 o 11:38 miestneho času. Už tri dni po havárii bolo známe, že niekoľko sekúnd po štarte sa na vonkajšej strane rakety objavil čierny obláčik dymu. Ďalšie vyšetrovanie sa opieralo o počítačové údaje, filmové zábery a úlomky zničeného raketoplánu.

Motor SRB

Prezidentská komisia tiež zistila, že v priebehu dopravy raketoplánu na kozmodróm došlo k miernemu poškodeniu kritického segmentu pravého motoru SRB. Ten bol mierne zdeformovaný a od presne kruhového tvaru ukazoval odchýlku až 15 milimetrov.

Jeho tvar bol upravený hydraulickým lisom bez akéhokoľvek ďalšieho preverovania. Nepodarilo sa dokázať podiel tohto zásahu na nehode, ale podľa všetkého tu mohlo dôjsť k prvotnému poškodeniu, ktoré potom dovŕšilo studené počasie a nespoľahlivosť dvoch tesniacich krúžkov.

Americký sen

Vyšetrovacia komisia dodala prezidentovi USA záverečnú správu 9. júna 1986.

Haváriu Challengera sledoval dav divákov priamo v Kennedyho vesmírnom stredisku. Členovia posádky v čase havárie a rozpadu raketoplánu ešte žili - ich smrť zapríčinil pravdepodobne dopad kabíny na morskú hladinu. Smutný koniec raketoplánu, ktorý bol dovtedy vnímaný ako symbol amerického sna a dokonalosti, otriasol celým svetom.

Tragický osud posádky, ale aj ďalších amerických astronautov pripomína pamätník na Myse Canaveral. Meno veliteľa letu Francisa Scobeeho nesie planetárium v San Pedre v americkom štáte Texas, mnoho škôl je pomenovaných po Christe McAuliffe, Univerzita Západnej Virgínie (WWU) udeľuje štipendium Ronalda McNaira, mená členov posádky havarovaného raketoplánu nesie sedem planétok a ich skupinový obraz je umiestnený v sídle Kongresu USA vo washingtonskom Kapitole.

Raketoplán vystriedala v roku 1986 nová generácia raketoplánov Endeavour.

Reportáž spracovala redaktorka Jana Bothová: