Pri zbieraní bavlny chceme radšej umrieť, hovorí jej pestovateľ

OUAGADOUGOU / Nikdy sme ich nevideli, no i tak sme prepojení. Našim oblečením. Reč je o ľuďoch, ktorí sú na úplnom začiatku vzniku toho, čo si odnášame z obchodov.

Bavlna - biele zlato

Nemajú more, ani nerasty a patria medzi najchudobnejšie krajiny sveta. Burkinčania sa ale šance na lepší život nevzdávajú a s osudom sa pasujú, ako vedia. Nádej na dôstojnejšiu budúcnosť vidia v bavlne. Aj preto jej dali prezývku biele zlato.

My sme sa na miesto, kde sa rodí aj náš odev išli pozrieť s podporou Európskej komisie, Platformy mimovládnych rozvojových organizácií a Slovak Aid. Bavlna je v štáte druhým najvyvážanejším artiklom. Toto odvetvie zamestnáva štvrť milióna ľudí. 100 percent zberu smeruje do Spojených Štátov a Európy.

Za deň zarobia 80 centov

Je preto možné, že sa aj tieto chumáčiky premenia na naše oblečenie. Bavlnené vlákna nájdeme vo vyše polovici všetkých svetových textílií. Núdza tak nie je o odbyt, ani zisky. Obchod s bavlnou je ale zaujímavý hlavne pre tých, čo ju vykupujú a predávajú ďalej. Malí pestovatelia môžu o spravodlivej pláci len snívať. 

"Vykupujú nám ju pod cenu. Za jedno 40-kilogramové vrece osiva pýtajú v prepočte 38 eur. Ako ho máme zaplatiť, keď za deň zarobíme len 80 centov," pýta sa pestovateľ bavlny Dau Mousa. Firmám vykupujúcim bavlnu, ani ďalším spracovateľom sa o svoj kus koláča deliť nechce. Všetky riziká radšej hádžu na pestovateľov.

Ak sa dážď oneskorí, nedopestujú nič

"Semená, ktoré nám predajú neklíčia, musíme kúpiť nové, ale ani tie neklíčia. Na ďalšie nemáme, a tak nás nútia do pôžičiek, ktoré nedokážeme splatiť," vysvetľuje Mousa. "Na dopestovanie bavlny treba veľmi veľa vody. Zavlažovanie by nám nepomohlo, musí pršať. Ak sa ale dážď o 2-3 týždne oneskorí, sme stratení. Z úrody nedopestujem nič," dodáva ďalší pestovateľ bavlny Sanu Bourema.

Ruku k dielu preto prikladá každý, kto dokáže stáť na nohách. V krajine, kde je priemerný vek necelých 53 rokov dospelým robia najčastejšie spoločnosť deti. Na pole zavítajú, len keď nesedia v lavici.

Niekedy chceme umrieť

"V nedeľu nechodím do školy, a tak pomáham rodičom na poli," dodáva syn pestovateľa bavlny Zango Asis Abdul. Avšak len pri zbere. "Hnojíme 3 až 4 krát. Je to veľmi nebezpečné," dodáva. "Nemáme peniaze na ochranné obleky, a tak to robíme holými rukami. Častokrát ochorieme. Býva nám tak zle, že chceme radšej umrieť," priznáva Zango. 

V Burkine, kam nás na novinársku cestu vyslala Európska komisia, Platforma mimovládnych rozvojových organizácií a Slovak Aid, nie sú kopy nazbieranej bavlny ničím výnimočným. Na konci pracovného dňa aj s uťahanými nakladačmi.
 
Biele hory ešte čaká horný diel kontajneru a gigantický náklad môže vyraziť do sveta. Za oceánom sa cení hlavne kvalita, bavlna nižšej triedy zostane aj domácim. Napríklad na hodinu jej spracovania. Deťom v škole v dedine Nakamtanga tak sprostredkúvajú vlastné tradície a kultúru.

ISIFA