Exšéf komunistov Miloš Jakeš: November ´89 bola zrada!

PRAHA / Ukážka z rozhovoru s bývalým generálnym tajomníkom ÚV KSČ Milošom Jakešom (92), ktorá sa objavila minulý týždeň na webe Reflex.cz vyvolala veľkú pozornosť a mala obrovský ohlas. Prinášame vám teda celý veľký rozhovor s týmto pravoverným komunistom tak, ako vyšiel v tlačenom Reflexe č.43/2014. Niektoré názory najvyššieho predstaviteľa bývalého režimu sú totiž niekedy skutočne extrémne.

Ako sa vlastne voláte? Miloš, alebo Milouš?

Rodičia si priali Miloša, ale farár do krstného listu zapísal Milouš, že je to tak lepšie. Na všetkých vysvedčeniach a legitimáciách mám napísané Miloš. V občianskom je ale zapísané Milouš. Preukaz mi totiž vystavoval člen ochranky a tam to zapísali podľa krstného listu. Do sveta Milouše vytrúbil minister vnútra Sokol, ktorému som sa legitimoval pri výsluchu.

Spomeniete si, čo ste robili v piatok 17. novembra 1989?

Bol som na Orlíku. Večer mi telefonoval náčelník Štátnej bezpečnosti, generál Lorencz:  „Súdruh Jakeš, oznamujem, že zhromaždenie už skončilo, priebeh bol dobrý, ľudia sa rozchádzajú. Odchádzam do Bratislavy.“ Veril som mu. Bola to povolená demonštrácia a bol vydaný jasný pokyn, že poriadkové sily nesmú byť použité. O zásahu na Národní třídě Lorencz nepovedal nič ani na tretí deň na predsedníctve.

ISIFA

Ešte počas víkendu. Stručne a krátko: päťdesiate výročie 17. novembra 1939 zneužilo niekoľko vysoko postavených členov strany, aby spolu so Štátnou bezpečnosťou a KGB zvrhli vedenie strany. Menovite to boli generál Alojz Lorencz a Rudolf Hegenbart (vedúci oddelenia štátnej administratívy ÚV KSČ – poz. red.). Lenže sa im to vymklo. Chamtivosť po moci otvorila cestu k štátnemu prevratu. Neboli sme jednotní.

Komu napadlo povolať do Prahy Ľudové milície?

Obrátil sa na mňa člen politbyra Kempný a náčelník hlavného štábu Ľudových milícií Novák. „Súdruh Jakeš, je nutné to nejako zastaviť. Mali by sme pozvať milicionárov z republiky.“ Ja som bol veliteľ Ľudových milícií. Odpovedal som, že budem o ich názore informovať predsedníctvo. To som spravil a predsedníctvo návrh s určitou mierou nechuti schválilo. Malo prísť asi desaťtisíc milicionárov. Cieľom bolo, aby sa niekoľkokrát prešli Prahou a ukázali, že ju reálna sila, ktorá chce brániť spoločenský poriadok, ktorá sa postaví okolo rôznych centier, z ktorých vychádza nepriateľská propaganda, aby sa u odporcov určité ovzdušie strachu. Z jednotlivých krajov vyrazili autobusy s milicionármi. Neskoro večer mi volá šéf milícií Novák: „Praha ich odmieta prijať.“ Hovorím mu: „Zastav ďalší príchod, kto nevyrazil nech nevychádza. Vyčkaj, ráno budeme múdrejší.“ O čo išlo? Išlo o to, že tu boli kohúti, ktorí chceli byť generálnym tajomníkom. Štěpán, Adamec a Štrougal, ktorý neuniesol, že sa ním v roku 1987 nestal miesto mňa. Všetci sledovali jedno – a poviem to vulgárne: „Nesmieme si umazať ruky“ Takže aj Mirek Štěpán mal obavu, aby nedošlo k niečomu, čo by mu zabránilo byť generálnym tajomníkom. Preto Praha odmietla prijať milicionárov.

A čo armáda?

Dvadsiatehodruhého novembra za mnou prišiel minister obrany Václavík. Žiadal výnimočný stav. Hovoril: „Chceme splniť svoju povinnosť brániť socialistický režim.“ O tejto otázke som nemohol rozhodovať sám, to podliehalo predsedníctvu alebo Rade obrany štátu. Mal som ich zvolať. Rada obrany štátu, to znie inak ako Ústredný výbor KSČ. Bolo chybou, že som to neurobil. Ústredný výbor, ktorý bol zvolaný proti mojej vôli, potom 24. novembra zvrhol predsedníctvo strany. Tam si už každý kotúľal svoju guľôčku. Štrougal ale potrebné hlasy nedostal, vystúpil proti nemu Husák. Generálnym tajomníkom bol zvolený Karel Urbánek.

Na začiatku decembra vás vylúčili z KSČ...

Odvolal som sa proti tomu.. Krátko na to, akurát som vypratával kanceláriu, za mnou prišiel minister vnútra Kincl. Potichu povedal: „Oni ma zabijú“ – „A kto, prosím ťa?“ opýtal som sa. „Moji generáli.“ November zinscenovala ŠtB. Žiadni disidenti – Havlovia, Vondrovia – na tom nemajú zásluhu, tí len prevzali moc, urobili taký Antifebruár. Poslali študentov do fabrík, na 27. november vyhlásili generálny štrajk. A aj tak sa museli opierať o komunistov. Bez Čalfu by neboli schopní nadiktovať ani jedno vládne uznesenie. Čalfa sa dal do ich služieb. Komunistickí poslanci, ktorí Havla zvolili za prezidenta, boli dokonale vystrašení. Tento strach obstaral Čalfa. Na možných odporcov boli pri hlasovaní namierené televízne kamery. Komunistický parlament zvolil Havla jednohlasne. Veď je to absurdné.

Kto je Havel?

Kedy ste prvýkrát zaznamenal meno Václava Havla?

Asi v druhej polovici osemdesiatych rokov.

Nebolo to skôr v súvislosti s Chartou 77?

To je možné. My sme ale Charte neprikladali význam. To bolo tisícšesťsto ľudí, ktorých základňou bol zahraničný rozhlas. Jedine v Poľsku bola reálna opozícia. U nás žiadna opozícia nebola, to boli takí „žvanilovia“, ktorí sa nechali živiť zo západných peňazí, schádzali sa a robili šum pomocou cudzieho rozhlasu, ktorý zvolával demonštrácie. Najlepšie na Václavskom námestí. Tam sa zíde sto ľudí, prihrnú sa čumilovia – a už je z toho demonštrácia. Nedávno bol v televízii dvojhodinový program o niekoľkých vetách, kde Vondra a ďalší vykladali, ako cieľavedome publikovali podpisy, aby vznikol dojem, že celý národ, všetky triedy, profesie stoja za niekoľkými vetami.

Čítali ste nejakú Havlovu hru?

Audienciu. Veľmi ma nezaujala.

SITA

Robili analýzy, odhady, ich materiály mám ešte tu. Dokonale si preštudovali kapitalizmus – druhí „houby“ vedeli – a potom s tými múdrymi boli ako králi. To oni po Novembri nastoľovali kapitalizmus so všetkými jeho krásami a ideologicky to zdôvodňovali...

Vedeli ste, že v decembri 1989 ste sa stali objektom sledovania Štátnej bezpečnosti?

Nevedel. ŠtB stranu nesledovala, to až potom, keď už prehrali, tak si trúfli. Pozrite sa, ja som toho nevedel viac. Napríklad, že sa Lenárt, Hegenbart a generál Lorecz zišli s veľvyslancami NATO. Alebo že Štěpán v septembri 1989 navštívil všetkých generálnych tajomníkov v európskych socialistických krajín. V Bulharsku ho vítali s vojenskými poctami. A viete, čo tam dohováral? Poradu generálnych tajomníkov NDR. To by si sám nedovolil. Plnil zadanú úlohu. Usudzujem, že ho s vedomím Gorbačova inštruoval Janajev z Medzinárodného zväzu študentstva. Gorbačov nás zradil. Sľúbil Bushovi, že do konca novembra budú uskutočnené zmeny. Honeckera zvrhli desať dní po októbrových oslavách vzniku NDR.

Boli náznaky, že Honecker to má za pár?

Cestou z letiska mi funkcionári z nemeckého zväzu mládeže oznámili, že Honecker odchádza a generálnym tajomníkom sa stane Krenz. Pýtal som sa prečo. Povedali, že je to dohodnuté s Gorbačovom. To predsa nie je seriózne. Na zasadnutí som sedel vedľa Gorbačova. Pri Honeckerovom referáte o úspechoch krajiny do mňa otrávene strčil, k čomu že to je. Pri vojenskej prehliadke mal rovnaké reči. On bol poľnohospodárskym tajomníkom, ja som bol poľnohospodársky tajomník. Po večeri sa ku mne zbehli generálni tajomníci všetkých socialistických krajín a Ceausescu sa pýta: „Kedy bude tá porada?“ Všetci to vedeli, len ja nie! Stál som tam ako blbec... Išiel som sa opýtať Gorbačova. Vyhlásil, že nemá na rokovanie čas, a bolo po porade. Gorbačov si zrejme neuvedomuje, čo s perestrojkou rozpútal. Nastolil rozkladný systém. Dopustil, aby sa päťsto miliónov ľudí zo dňa na deň ocitlo na strane kapitalizmu. Podieľal sa znovuzjednotení sveta, ale za akú cenu. Nič sa nevyriešilo. Svet je dnes na šikmej ploche. Ľudia sú nenapraviteľní.

Husák mal glanc

Mysleli ste to s prestavbou v Československu vážne?

Áno. Chceli sme však riešiť existujúce problémy, odstraňovať ich, nie zmiesť celý systém. Na konci roka sa zrušila výjazdná doložka, kritizoval som ministerstvo vnútra, že ich už nezrušilo skôr, lenže pre nich to bol dobrý kšeft. Prvého januára 1990 mala do platnosti vstúpiť ekonomická reforma.

Mali ste medzi vysokými funkcionármi priateľov?

Styky v politbyre boli len úradné. Po predsedníctve sa podával spoločenský obed. Nikdy som nebol u nikoho na návšteve v byte a u nás tiež nikto nebol. Raz som navštívil Husáka, Keď bol chorý. Husák bol veľký politik. Mal glanc. Desať rokov bol ako komunista väznený a ideológiu neopustil, zostal jej verný. Kamarátov som mal zo Zlína, kde som prišiel v tridsiatomsiedmom do učenia a kde som potom maturoval. Baťa nevzal nikoho, kto mal horšiu známku ako dvojku. A ja som prešiel niekoľko škôl a všade dom bol najlepším žiakom, aj v Moskve. Náš maturitný ročník sa schádzal každých päť rokov. Až do roku 2005. Všetci mali výsledky a úspechy. Generálny riaditeľ Škodovky Plzeň, generálny riaditeľ atómovej elektrárne Dukovany, generálny riaditeľ Závodu priemyselnej automatizácie, ďalší boli námestníci... A nikomu som nepomáhal.

ISIFA

Do Zlína som chodieval rád. Dodnes si spomínam, ako ma v pätnástich upútali trojmetrové nápisy pri elektrárni: Ľuďom myslenie, strojom prácu. Za pol roka som zarábal stodvadsať korún týždenne, to už boli veľké peniaze. Každý týždeň sme si museli urobiť rozpočet, ušetrené peniaze uložiť. Nosili sme rovnošatu. V Zlíne bol pestrý život. Športovali sme, hrali futbalové turnaje. Recitovali sme Baťove básne. Tristo nás na pódiu recitovalo báseň o priehrade. Všetci sme taktiež museli nastúpiť na beh Zlínom. Vyhral Zátopek. Ja som dobehol desiaty.

Zátopka potom trénoval Jan Haluza.

To meno mi nič nehovorí.

Haluza bol skvelý atlét a predseda Krajského výboru ľudovej mládeže na Zlínsku. Po Februári odmietol vstúpiť do KSČ. Bol zatknutý a väznený v Uherském Hradišti. Vyšetrovatelia ho mučili elektrickým prúdom. Hrozil mu trest smrti. Komunistická justícia súdila neľútostne. Ako ste to vnímali?

Bral som to tak, že tí ľudia sú proti republike, režimu, že chcú obnoviť kapitalizmus, prepušiť spoluprácu so Sovietskym zväzom. Z Horákovej sa dnes robí hrdinka, ale ona sa skutočne tešila na príchod americkej armády a robila všetko preto, aby tu vznikla základňa, ktorú by vítala a o ktorú by sa mohla táto armáda oprieť. Mala dostať niekoľko rokov, nemala byť popravená. To bola chyba. Ale taká bola vtedy nešťastná doba. Ten zložitý proces povojnového vývoja mal jednoznačnú súvislosť so studenou vojnou, ktorú vyhlásil Churchill a Amerika. Napríklad Marshallov plán, to bol pokus vtiahnuť nás do ich sfér cez ekonomiku. Nedávno som si znovu uvedomil, že Amerika sa stále nachádza v stave, kedy ju kolonizovali Európania: Vyhnať Indiánov, rozoštvať kmene, okolíkovať zabrané územie a vziať pušku. Veď to dnes robia voči celému svetu. V stodesiatich krajinách majú svoje vojenské základne.

Antistalinizmus a revizionizmus

Nikdy ste nezapochybovali, či je komunistická cesta tá pravá?

Nie. Prekáža mi, ako dnešná komunistická strana hodnotí minulosť. Zatracuje ju. Ako potom chcú niečo dokázať, keď zatracujú, čo je nespochybniteľné? A nespochybniteľné je, že všetci mali prácu.

Ani poprava Slánského v päťdesiatomdruhom neskalila vašu vieru v stranu?

Ako tajomníkovi Zväzu mládeže mi dali lístok na proces. Išiel som sa tam pozrieť. Bol som prekvapený, ako hovorí. Priznávali sa, odsudzovali samých seba. Veril som tomu. Píšem teraz knižku o povojnovom vývoji a je nutné priznať si, že obrovskú ranu komunistickému hnutiu zasadil Chruščov odhalením Stalina. Na dvadsiatom zjazde priviedol na svet antistalinizmus, revizionizmus.

ISIFA/Lidové Noviny

Nemal to vyťahovať. Mal to spraviť. On špinil prácu miliónov. Hlavné bolo, čo bolo vybudované, že sa zo Sovietskeho zväzu stala vojenská, politická, vedeckotechnická veľmoc.

Zasiahla vás Stalinova a Gottwaldova smrť?

Bral som to rozumne, mali svoj vek. Keď sme chodili na rekreáciu do Sovietskeho zväzu, dvakrát sme prenocovali vo vile, kde zomrel Stalin. Bola tam ešte pohovka, na ktorej skonal.

Kam ste okrem Sovietskeho zväzu chodili na dovolenku?

Boli sme v Bulharsku, Rumunsku, na Kube. Sám som bol v Mongolsku. Na Šumave som si s bratmi kúpil chalupu. Svoju obytnú časť som vybudoval z chlieva. Sám. Raz sa tam zastavil veľvyslanec Červonenko a pohoršene prehlásil: „Tu sa rekreuje generálny tajomník?! To je hanba.“ Povedal som mu, že mne to stačí.

Západ nie

Západ vás nelákal?

Nie. V Kanade, vo Francúzsku a vo Švédsku som bol pracovne. Študovať poskytovanie služieb. Dospel som k záveru, že kvalita rovná sa cena. Tu chceli všetko zadarmo a naša chyba bola, že sme nedostatočne manipulovali s cenami.

Obleky ste si kupovali, alebo nechávali šiť na mieru?

Dva obleky mi ušili na mieru v Prostějove, inak som si kupoval v konfekcii. Odevný podnik v Prostějove, to bola firma! Desaťtisíc ľudí tam pracovalo. A ako dopadol? V januári výrobné haly vyhodili do povetria. A hotel Praha? Ani nehovoriť. To je taká spupnosť, že ho nechali zbúrať. Veď mohol ešte slúžiť.

Pre stranícku konverzáciu bolo typické tykanie. Pretrvalo to až do konca osemdesiatych rokov? Naozaj ste si tykali a oslovovali sa súdruh, aj keď ste ich nepoznali?

Zásadne. Bolo to tak v celej strane. Všetci si tykali. Aj s prezidentom.

S Brežnevom ste si tykali tiež?

S Brežnevom nie. Niečo vám poviem: Brežnev bol veľmi emocionálny človek.

Ako sa to prejavovalo?

Neubránil sa slzám. Už po vstupe vojsk som s osemčlennou delegáciou Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie pricestoval do Moskvy. Rokovali sme s Brežnevom a on sa rozhodol, že prijme celú delegáciu. Hovoril o tom, ako mu Československo leží na srdci, a pri tom sa rozplakal. Pre Sovietov bolo veľkým rizikom, že sem vstúpili. Na roky sa zhoršila medzinárodná situácia. Podľa mňa to urobili, pretože sa naša krajina začala odťahovať od socializmu, a hlavne tu začala diskusia, či nemáme vystúpiť z Varšavskej zmluvy. To viedlo k zvýšenej pozornosti Sovietov. Všetky hranice so štátmi NATO mali kryté, až na tie československé. Pritom sily k útoku boli pripravené v Bavorsku. Tak túto hranicu spevnili. Spomínam si, ako som o pobyte sovietskych vojakov v polovici osemdesiatych rokov hovoril s Gorbačovom. Hovoril som mu: „Prosím ťa, tie vojská sú zbytočné, nám by urobilo dobre, kedy odišli.“ A viete čo mi odpovedal: „Miloš, tie tam nie sú kvôli vám. Keď odídu Američania zo západného Nemecka, pôjdeme tiež.“ To je logické.

U Dubčeka

V marci 1968 ste boli zvolený za predsedu Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie.

Z pražských vysokých škôl vzniesli námietku, pretože som pôsobil ako námestník ministra vnútra, lenže ja som s bezpečnosťou nemal nič spoločné, mal som na starosti civilnosprávny úsek – riadenie národných výborov, spadali podo mňa aj hasiči alebo pohrebníctva. Na jar 1968 som sa dostal do najvyššej politiky. Bez práva hlasovať som sa zúčastňoval všetkých rokovaní sekretariátu a predsedníctva strany. Hovoriť, navrhovať, kritizovať som ale mohol, ako som uznal za vhodné. Zúčastnil som sa rokovaní v Čiernej nad Tisou, v Bratislave i Moskve, kde bol podpísaný protokol.

Moskovský protokol z prítomných politikov odmietol podpísať iba František Kriegel.

On bol taký protestný človek. Neviem, čo tým sledoval.

Kde ste boli 21.augusta 1968?

V Dubčekovej kancelárii. Dvadsiateho som sa vrátil z dovolenky z Krymu. V tej kancelárii boli prítomní ešte Kriegel a Smrkovský. Atmosféra bola stiesnená, keď chcel ísť niekto k oknu, vojaci ho hnali naspäť. Dubček vyhlásil, že zavolá do Moskvy. Vojaci vytrhli telefón zo steny. Smrkovský si dával kocky cukru do vrecka. Potom prišli eštébaci a odviezli ich do Užhorodu. Mňa odviezli na sovietske veľvyslanectvo. Videl som tam nejakých známych, napríklad Chňoupka. Nenapadlo mi, že sem vojská vstúpia. Indra, ktorého dom poznal zo Zlína, si toto riziko uvedomoval a bol toho názoru, že je nutné urobiť niekoľko opatrení: „Keď nič neurobíme, tak nás obsadia.“ Návrh už bol pripravený. Povedal som mu, že to podporím. Žiadne opatrenia sa však neprijali.

sita

Zvýšenie celkovej kontroly a zastavenie procesu, ktorý tu prebiehal, a ústup od niektorých krokov, ktoré boli urobené. A keby po vstupe vojsk predsedníctvo vydalo umnejšie vyhlásenie než to, že sem vojská vtrhli, nezačala by antisovietska hystéria. Problém bol v tom, že Dubček i Smrkovský boli riadení tlačou. Podliehali sláve. Predstavoval som si prehlásenie v zmysle konštatovať, že vojská sú tu a že bolo začaté rokovanie so sovietskymi predstaviteľmi o riešení tohto problému.

Odstránenie bŕzd

A potom nastala normalizácia...

Najrýchlejšie sa národné hospodárstvo rozvíjalo v priebehu normalizácie, pretože boli odstránené všetky brzdy. Prišli ľudia, ktorí tomu rozumeli a robili to poctivo. Všetci mali ďalej prácu, možno horšiu, ale pracovať mohli. S členmi KSČ sa robili pohovory, niektorí buď odišli, alebo boli vyškrtnutí, vylúčení. Kontrolná komisia, ktorej som predsedal, riešila odvolania. Tisícom vylúčených sme vrátili členstvo, to nikto nechce vedieť.

Zaznamenali ste napríklad, že Marta Kubišová nesmie spievať?

Ja na hudbu  veľmi nie som, nemám vôbec hudobný sluch. Manželka ma vždy nabádala: „Hlavne nikde nespievaj!“ Zaujímal ma skôr film, divadlo. Ako tajomník SSM som mal na starosti kultúru, ideológiu a zahraničnú politiku. Bol som členom filmovej rady a komisie pre usporadúvanie celoštátnych osláv. Predsedom tejto rady i komisie bol Václav Kopecký. Vo filmovej rade , kde sa posudzovali, schvaľovali scenáre, som sa stretol s velikánmi českej kultúry – Majerovou, Nezvalom, Pujmanovou.

Bavila vás vaša práca?

Vcelku áno. Vždy som sa snažil o poctivú, prospešnú prácu, či keď som robil topánky, opravoval elektrické prístroje, alebo bol v politike. V máji štyridsaťpäť som sa zastavil na sekretariáte strany, kde mi povedali, nech sa zapojím do okresného výboru mládeže ako ideový referent. Až do roku päťdesiat som nemal v strane žiadnu platenú funkciu. Plno užitočnej práce som urobil v komisii pre riadenie národných výborov, kam bolo včlenené celé miestne hospodárstvo – bytové, mestská doprava, práčovne, čistiarne, renovácie pneumatík, pohrebná služba. Priamo sme riadili tri fabriky. Predsedom bol Rudolf Barák. Po jeho zatknutí prišlo k reorganizácii a zo mňa sa stal námestník ministerstva vnútra pre civilno-správny úsek. Odstránili sme byrokratickú záťaž národných výborov, zriadili komisiu pre schvaľovanie dovozu zo zahraničia. Ono sa dovážalo, čo sa páčilo jednotlivým pracovníkom ako hračka, nie aby to slúžilo národnému hospodárstvu. To bolo peňazí, čo sme ušetrili!

sita

Tým som ako predseda Jednotného národného výboru v Zlíne strávil toľko času! Toľko nedieľ, sobôt! Nič iné sme nerobili, než sme získavali ľudí do družstiev. Niekto šiel dobrovoľne, niekoho sme prehovorili, niekto šiel zo strachu...

Niekoho ste zavreli...

Zatajili zásoby, nesplnili dodávky. Druhá hlavná úloha v okrese bolo vykúpiť obilie. Za tým sa išlo denno-denne od rána do večera. Keď niekto nesplnil dodávky a pri prehliadke sa uňho našlo päťdesiat metrákov pšenice, išiel do väzenia. Išiel do väzenia! Bol odsúdený podľa platných zákonov. Tie zákony chránili zabezpečenie výživy pre ľud. Všetci nakoniec ocenili, že sú v JRD. Začali žiť, mohli ísť na dovolenku, prestali byť otrokmi svojho hospodárstva. Komunizmus ľuďom veľa dal...

Komunistická myšlienka

Mnohým vzal všetko, čo mali.

Ale dal im viac. Dal im istoty! Každá revolúcia sa vždy niekoho dotkne, inak by nemalo zmysel ju robiť. Po Februári sa znárodňovalo, ale potom sa to vyrovnalo. V komunistickej myšlienke je úplne zásadná spravodlivosť. Bez spravodlivosti nie je ani sloboda. A v socializme sa relatívnu spravodlivosť podarilo vybudovať. Všetko bolo znormované, spočítané. Možno mali doktori a učitelia dostať viac, ale celkovo boli rozdiely medzi rôznymi zamestnaniami viac-menej primerané v duchu hesla Každému podľa kvality a množstva práce. Dôležité totiž je, aby akákoľvek práca bola správne zmeraná a ocenená. Skôr – než sa robí.

Stretli ste sa niekedy s politickým väzňom?

Môj švagor bol dva roky v Jáchymove, ale nebolo to z politických dôvodov. Hovoril som s ním, keď sa vrátil. Na nič sa nesťažoval. Bol celkom spokojný so zaobchádzaním. Kto sa neflákal, nemal problémy. Potom sa ale pridal k tej kampani, k protestujúcim proti tomu, čo sa dialo.

Syn stolára

Koho vaši rodičia volili za prvej republiky?

Komunistov. Pritom v strane neboli. Ja som do KSČ vstúpil v máji 1945. Otec tiež. Matka už vtedy nežila.

Čím boli?

Otec bol vyučený stolár, práca nebola, občas niekomu v dedine urobil okná alebo rakvu. Živilo nás hospodárstvo. Mali sme dva a pol hektára poľa a lúk, dve kravy, dve prasce, desať sliepok, králikov.

Chodili ste do kostola?

Rodičia boli v husitskej cirkvi, ale do kostola sa nechodilo. Bol pätnásť kilometrov ďaleko. Babička sa celý deň modlila ruženec a pospevovala cirkevné pesničky, ale do kostola tiež nešla. Náš dom bol kultúrnym centrom v obci. Bola u nás dislokovaná i knižnica. Otec bol zapálený divadelný ochotník, predstavenia sa skúšali u nás doma, lebo krčmár nechcel v sále zakúriť. Otec vedel všetko - hral na basu, robil šepkára, maľoval kulisy. Z jaseňového dreva nám vyrobil lyže. Bol veľký Sokol, cvičil výborne na hrazde a na kruhoch, hoci si z prvej svetovej vojny odniesol zranenie. Na talianskom fronte mu bodákom prebodli pažu.

Mali ste rádio?

V našej dedine nemal nikto rádio a nikto neodoberal noviny. Rozhlasový prijímač mal pán nadlesný vo vedľajšej obci. Keď hralo Československo s Talianskom finále majstrovstiev sveta, dal rádio do okna horárne. My chlapci sme ležali na tráve a počúvali. Futbal som hral rád. Od svojich desiatich rokov som slávista. V Prahe som dlho býval vo Vršoviciach pri štadióne.

Zmena režimu

Kde ste spoznali svoju ženu?

U Baťu v Zlíne, pracovala v rovnakej dielni ako ja. Navíjala transformátorové cievky. Páčila sa mi. Sem tam potrebovala niečo opraviť. Jedného dňa prišla odvaha, požiadal som ju, aby sme išli na prechádzku. Večer po práci, po škole sme si sadli na lavičku medzi internátmi. Prežili sme spolu viac než sedemdesiat rokov. Bola to jediná žena môjho života. Iné príležitosti sa sem tam vyskytli, ale nemal som záujem to využívať. Manželka bola dobrá a pracovitá, členkou strany bola od roku 1948. Keď boli deti malé, každý deň im čítala rozprávky, vzorne sa o ne starala. Krásne spievala. A vedela hospodáriť. Až do smrti zapisovala denné výdaje a ja v tom pokračujem. Pozrite sa...

Mala úhľadný rukopis. A tu to už píšete vy. December 2013. Pohreb vrátane vencov...

Manželka chcela poslednú rozlúčku bez obradu. Nerešpektoval som to.

Pred dvadsiatimipiatimi rokmi skončil komunistický režim. Čo táto zmena priniesla vašej rodine?

Jedna nevesta nechala deti premenovať. Druhá sa pre to bohužiaľ nerozhodla.

- - -
Miloš Jakeš sa narodil 12.8.1922 v Českých Chalupách v oblasti Českého Krumlova. Farár mu zo svojvoľne zapísal do krstného listu meno Milouš. Od roku 1937 pracoval v Baťových závodoch v Zlíne. V roku 1944 zložil maturitu na elektrotechnickej škole. V rokoch 1955 až 1958 študoval na Vysokej škole straníckej ÚV KSSZ v Moskve. V roku 1968 patril k predstaviteľom konzervatívneho krídla KSČ. V roku 1977 sa stal členom ÚV KSČ. V roku 1987 bol zvolený za generálneho tajomníka ÚV KSČ.
- - -
Reflex.cz