Afganský psychiater: Vojaci chceli na fronte zomierať

KÁBUL / Na prelome 90. rokov hnutie Taliban ovládlo Afganistan. Boje, ktoré ho vyniesli k moci, ale spôsobili mnohým jeho bojovníkom psychické problémy. Jeden z afgánskych lekárov tento problém odhalil. Hoci s ideológiou Talibanu nesúhlasil, rozhodol sa jeho členov prijať do svojej starostlivosti. Píše o tom spravodajský server BBC News.

"Spomínam si, keď do ordinácie prišla prvá skupina členov Talibanu," spomína psychiater Nádir Alamí. "Prichádzali totiž obyčajne v skupinách, nie ako jednotlivci. Liečil som jedného a ten to rozšíril ďalej." Informuje spravodajský portál BBC.

"Bojovníci mali napísané na kúsku papiera moje meno. Hovorili, že som vyliečil ich priateľov a oni chcú byť tiež uzdravení. Väčšina z nich nikdy predtým u žiadneho doktora nebola," popisuje Alamí.

Alamí žije v Mazár-e Šarífe na severe krajiny. Taliban mesto dobyl v auguste 1998 a získal kontrolu nad väčšinou okolitých oblastí. Zatiaľ čo na bojových poliach žali bojovníci úspechy, Alamí pozoroval psychickú záťaž, ktorú v nich roky vojen zanechali. Bol navyše jediným psychiatrom v severnom Afghanistane, ktorý ovládal paštúnčinu, ktorým hovorí väčšina príslušníkov Talibanu. "Jazyk bol veľmi dôležitý - vzhľadom k tomu, že som hovoril ich rečou, nemali problém so mnou hovoriť otvorene," povedal.

Explózie a výkriky

Jedného dňa si Alamího predvolal sám mulla Achtar, ktorý bol v tomto hnutí mužom číslo dva, po duchovnom vodcovi Talibanu mullovi Umarovi. "Počul hlasy a trpel halucináciami - jeho osobní strážcovia mi hovorili, že v noci blúzni," prehlásil Alamí. Niektorí zamestnanci mullu Achtara, ktorí pôsobili tiež ako provinční guvernéri, upozorňovali, že ich ich šéf často nepoznáva.

"Tento muž bol v prvej bojovej línii bohvieako dlho a videl bohviekoľko zabitých ľudí. Všetky tie explózie a výkriky mu stále mohli znieť v hlave, aj keď sedel v pohodlí svojej kancelárie," vysvetlil Alamí.

Alamí žiadal, aby ho mulla Achtar pravidelne navštevoval a on ho mohol dlhodobo liečiť, lenže jeho pacient sa každé tri mesiace vydával na svoje misie a dostavil sa len na málo sedení. O niečo neskôr, v roku 2006, zahynul mulla Achtar pri leteckom útoku.

Mojim metódam verili

V starostlivosti Alamího boli aj ďalší vysoko postavení činitelia Talibanu. "Stali sa z nás svojím spôsobom priatelia. Jeden z nich ma pozval do svojho ústredia - trpel depresiami a chronickými bolesťami - a ja som mu predpísal lieky, aby som príznaky zmiernil," spomína Alamí. "Nepamätám si presný počet svojich pacientov, ale museli ich byť tisíce. Liečil som ich skoro tri roky, kým nebol Mazár-e Šaríf v novembri 2001 oslobodený," povedal.

Tým, že väčšina týchto pacientov nikdy predtým nebola u lekára, Alamí sa ich pýtal, či im to ich velitelia zakázali. Tak to ale nebolo. "Tak veľmi žili pre svoje poslanie a každodenné povinnosti, že nemali na nejaké liečenie čas. Všetci však verili mojim metódam," povedal.

"Jedným z dôvodov pre zmätok, ktorý mali v hlave, bola životná neistota. Nemali žiadnu moc nad tým, čo sa s nimi deje, všetko bolo v rukách ich veliteľov. Trápili ich depresie, pretože nikdy nevedeli, čo príde o ďalšiu minútu. Väčšina z nich celé mesiace nevidela svoje rodiny - nevideli deti, ktoré medzitým vyrástli," popísal Alamí.

Za jeden dolár

Alamí zistil, že mnoho bojovníkov Talibanu si praje zomrieť. "Hovorili mi, že by chceli spáchať samovraždu, ale nemôžu, pretože im to moslimská viera zakazuje. Jeden z nich povedal, že vždy, keď ide na front, praje si, aby ho niekto zastrelil a ukončil jeho život, ktorý nenávidí," vysvetľuje.

"Diskutoval som s členmi Talibanu ako s ľudskými bytosťami, rovnako ako s ostatnými pacientmi... aj napriek tomu,že som vedel, že všetky problémy v našej spoločnosti spôsobili oni. Niekedy sa predo mnou rozplakali a ja som ich utešoval," rozpráva psychiater.

Jedným z hlavných problémov pri liečení bojovníkov Talibanu pre Alamího bolo, že ich často posielali na bojové misie. Nemohli teda zaručiť, že budú chodiť na sedenia pravidelne. Konzultácie vyšli na jeden dolár a príslušníci Talibanu niekedy posielali na liečenie k Alamímu aj svoje manželky a dcéry. "Aj ony trpeli depresiami, pretože dlho nevideli svojich manželov a otcov a nevedeli, aká budúcnosť ich čaká," povedal Alamí.

Ilegálna dievčenská škola

Dokonca aj náboženská polícia nechávala psychiatra vykonávať svoju prácu. Alamí si pamätá, ako raz náboženská polícia zvolávala ľudí z práce do mešity k modlitbám, ale on sa ďalej venoval svojim pacientom. "Jeden z mojich zamestnancov na nich zavolal: 'Doktor tu má veľa ľudí'. A oni odpovedali: 'To je v poriadku. Nech pokračuje'.

Zdá sa neuveriteľné, že zatiaľ čo Alamí liečil bojovníkov Talibanu, jeho manželka viedla ilegálnu školu pre asi 100 dievčat - za vlády Talibanu totiž dievčatá nesmeli študovať.

Medzi žiakmi Alamíovej boli aj jej vlastné dcéry - jedna je teraz lekárkou a druhá učiteľkou. Aby znížila riziko svojho konania, vyzývala Alamíová študentky, aby prichádzali oddelene, a nie v skupinách. "Držali sme školu v tajnosti. Prosili sme študentky, aby o nej nikomu nehovorili. Bolo to nebezpečné rozhodnutie, ale som hrdá, že som to riziko podstúpila," vyhlásila psychiatrova manželka.

Teraz, po viac než 15 rokoch, Alamí stále lieči Afgancov traumatizovaných vojnovým konfliktom v krajine. Na chodbách jeho nemocnice stoja rady pacientov, ženy a muži v oddelených skupinách. Sťažujú sa na depresie, zmeny nálad a nočné mory. Aj u nich je podľa Alamího najväčším problémom životná neistota - stretávajú sa s tvrdým životom a nevedia, čo prinesie budúcnosť.