Nech v Turecku zvíťazí ktokoľvek, bude to náš najlepší kamoš

Informácie, ktoré prichádzajú z Turecka, budú nejaký čas rovnako chaotické, ako situácia v uliciach. Isté je len to, že armáda sa pokúša zvrhnúť legálne zvolenú vládu. Podľa vlastného vyhlásenia plánuje pučom "opätovne nastoliť poriadok, demokraciu, ľudské práva a slobody, a zabezpečiť, aby bol v krajine znova zavedený právny poriadok". Čo znie ako výsmech poriadku, demokracie, práva i slobody.

Skúste si však predstaviť, že by sa svojho času pokúsila slovenská armáda zvrhnúť vládu Vladimíra Mečiara. Zatýkala by Lexových siskárov,  strieľala by sa s Hudekovými policajtmi v uliciach, občas by to schytala aj nejaká fanatická babka-demokratka, ktorá by si pána Mečiara chránila vlastným telom a barlami. Bol by to puč, alebo druhé slovenské národné povstanie?

Recep Tayyip Erdogan  bol zvolený v demokratických voľbách, no režim, ktorý v Turecku zavádza, má k demokracii ďalej, ako Putinove Rusko. Erdoganov režim, ktorý má stále bližšie k náboženskému štátu, je zároveň členom NATO a krajina sa vytrvalo usiluje o priatie do EÚ.

Turecký štát pritom neperzekvuje len domácich kritikov, ale nekompromisne útočí aj na svojich zahraničných oponentov. Dokonca aj americký prezident a laureát Nobelovej ceny za mier Barack Obama, hoci to pred voľbami sľúbil, sa napokon vyhol tomu, aby masové vyvražďovanie Arménov Osmanmi nazval genocídou. Nechcel riskovať Erdoganov hnev.

Aj o utláčaní a vyvražďovaní Kurdov Európa i Amerika taktne mlčia. Víťazí praktické hľadisko. Amerika potrebuje Erdogana v Sýrii, Európa pre migračnú krízu. Kým utečenci živoria v tureckých utečeneckých lágroch a netopia sa pri európskych brehoch, nie sú našim problémom.

Dedičstvo Mustafu Kemala Atatürka, prvého tureckého prezidenta, ktorý doviedol svoju krajinu do modernej doby, už tradične chráni skôr armáda. Je to paradox, ale poriadok, demokraciu a ľudské práva, ako si ich predstavujeme na Západe, presadzuje v Turecku naozaj armáda, a nie legitímne zvolený prezident. Ale presadzuje ich tak, ako akýkoľvek iný vojenský záujem – hlavňami tankov.

V Turecku sú schopné vládnuť len dve skupiny. Jedna síce dokáže uchopiť moc demokratickými prostriedkami, nemá však záujem demokraticky vládnuť. Tá druhá síce usiluje o spoločenské usporiadanie, ktoré má k liberálnej demokracii omnoho bližšie, no robí to absolútne neprijateľnými prostriedkami.

Nech zvíťazí ktorýkoľvek tábor, mentálne nikdy nemôže byť skutočnou súčasťou Západu. Západ však Turecko naozaj potrebuje, minimálne na špinavú prácu, takže nech zvíťazí ktorýkoľvek tábor, bude to náš najlepší kamarát.

A keby sa vám zdalo, že je to stále dosť ďaleko, spomeňte si, že práve predsedáme EÚ. Tento problém, bypass-nebypass,  bude veru aj Ficovým problémom.