Gardistu sme považovali za vtipkára, hovorí žena z tábora smrti

SEREĎ/POPRAD / Dvadsiateho piateho marca 1942 sa začali deportácie slovenských židov do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Prvý transport bol zložený z tisícky dievčat a žien. Najmladšia mala 14 a najstaršia 45 rokov. Boli prvými židovskými väzenkyňami v Osvienčime.

999 slobodných dievčat a mladých žien odišli prvým transportom z Popradu. Pôvodne ich bolo tisíc. Jedna neprežila už samotný transport. Podľa svedkov na hypoglykemický šok. Takže na konečnom zozname tych, ktoré dorazili do Osvienčimu už jej meno nie je.  

"Boli to väčšinou mladé dievčatá z východného Slovenska vo veku od 16 rokov vyššie," vraví vedúci múzea Holokaustu Sereď Martin Korčok. Martin Korčok sa s niekoľkými preživšími z tohto transportu stretol. Vačšina naozaj verila. že idú iba pracovať. "Hovorili si, veď my pracovať vieme. Pôjdeme pracovať a potom sa vrátime. Nikto nevedel, čo ich čaká a čo bude," dodáva Korčok. 

Tomu, že ide pracovať a raz sa vráti, verila aj pani Laura Špániková. "Prišiel gardista, zobral nám náušnice, retiazky a hodinky a prstene a povedal: Vy to už nebudete potrebovať. Ešte stále sme si mysleli, že žartuje. Mysleli sme si, že si zarobíme a kúpime si druhé."

O koncentrákoch a pomeroch v nich sa vtedy vôbec nič nevedelo. Ani nebolo odkiaľ. Práve tieto dievčatá a ženy zažili tú krutosť a hrôzu ako prvé. Slovenské židovky boli vôbec prvými židovskými väzenkyňami v tábore Auschwitz. Vojnový štát dokonca prijal zákon, ktorý dokazuje, že s návratom Židov sa nepočítalo.