Prečo nemajú mnohé staroveké egyptské sochy nosy

BRATISLAVA / Jedna z najčastejších otázok, ktorú kladú návštevníci múzeí, v ktorých sú vystavené aj staroegyptské sochy je: prečo toľkým z nich chýbajú nosy? Aj keď je zrejmé, že niekoľko tisíc rokov staré sochy budú istým spôsobom poznačené železným zubom času, poolamované nosy nie sú náhodným poškodením. Nosy boli podľa kurátora newyorského Brooklyn Museum ničené cielene.

Informáciu o dôvodoch odlomených nosov sôch pôvodne priniesol portál artsy.net a zverejnil ho aj spravodajský portál cnn.com. Edward Bleiberg, kurátor egyptských galérií brooklynského múzea skúmal dôvod, prečo má toľko sôch poškodený práve nos a na základe zistení vytvoril výstavu. V rámci nej môžu návštevníci porovnávať poškodené sochy a reliéfy pochádzajúce zo starodávnej histórie Egypta a ich zreštaurované verzie.   

"Dôslednosť vzorcov poškodenia sôch naznačuje že išlo o cielené zásahy," hovorí Bleiberg a odvoláva sa na množstvo politických, náboženských, osobných a kriminálnych motivácií pre akty vanadlizmu. Nos, vytŕčajúca časť tela či sochy, sa prirodzene ľahšie poškodí. Bleiberg však poukazuje na to, že starí Egypťania verili v to, že božia podstata dokáže obývať aj vyobrazenie, prípadne, že duša bežného smrteľníka vie tiež obývať sochu či iné vyobrazenie daného človeka. Prejavy vandalizmu voči sochám či reliéfom boli teda podľa Bleiberga mienené ako "deaktivácia sily vyobrazenia."

Hrobky a kostoly, kde sa nachádzalo najviac sôch a vyobrazení, zohrávali rituálnu úlohu. "Egyptské štátne náboženstvo," vysvetľuje Bleiberg, bolo vnímané ako "dohoda, podľa ktorej králi na Zemi poskytujú božstvu obety a všetko potrebné a na výmenu sa božstvá postarajú o Egypt." Sochy a reliéfy boli križovatkou medzi ľudským a nadprirodzeným svetom, ktoré "ožívali" počas vykonávania rituálov. Poškodenie vyobrazenia prerušilo tento tok moci. 

"Poškodená časť tela nemôže viac vykonávať svoju pôvodnú funkciu," vysvetľuje Bleiberg. Bez nosa nedokáže socha-duch dýchať, vandal ju teda vlastne "zabíja". Poškodenie ucha sochy božstva kladivom znemožní, aby dané božstvo počulo modlitbu. Na sochách ľudí, ktorí prinášajú obetu bohom, bola zámerne poškodená ruka s obetou, aby socha nemohla plniť svoju funkciu.

"Bolo všeobecne prijatou kultúrnou normou, že poškodenie vyobrazenia poškodzuje samotnú vyobrazenú osobu," hovorí Bleiberg. Archeológovia našli hieroglyfické inštrukcie pre bojovníkov odchádzajúcich do boja, ktorí mali vyrobiť voskové podobizne svojich nepriateľov a tie zničiť. Viaceré staré texty hovoria o strachu z poškodenia vlastného vyobrazenia a faraóni pravidelne vydávali príkazy s hrozivými trestami pre kohokoľvek, kto by sa opovážil ohrozovať ich vyobrazenia.    

Zaujímavé je, že poškodzovanie sôch nevykonávali nevzdelaní vandali. "Neboli to vandali, neničili len tak ledabolo umelecké diela," hovorí Bleiberg. Cielené a presné údery dlát a kladív prezrádzajú zručnosť skúsených a vycvičených pracovníkov najatých s presným zadaním. "Vo faraónskom období boli často cieľom poškodenia len mená istých osôb. To znamená, že osoba vykonávajúca poškodenie vedela čítať."

Po nástupe kresťanstva a islamu v Egypte došlo k plošnému ničeniu starovekých sôch, ktoré pre nové náboženstvá znamenali obávaných pohanských démonov. Mnohé zo sôch boli premenené na stavebné bloky, ktoré sa dodnes nachádzajú ako súčasť domov napríklad aj v Káhire. 

Z moderného hľadiska nám to príde barbarské a odpudivé, keďže staroegyptské nálezy považujeme za skvelé umelecké diela. Bleiberg však upozorňuje, že "starí Egypťania nepoznali výraz pre "umenie". Oni tieto predmety považovali za "vybavenie". Keď o nich hovoríme ako o umení, vytŕhame ich tým z kontextu.  

Starý Egypt ešte stále vydáva svoje tajomstvá:

​