Príbehy ľudí vo vojne: 24. február zmenil Ukrajincom život

UKRAJINA / SLOVENSKO / Už viac ako dva mesiace trvá vojnový konflikt na Ukrajine. Od jeho vypuknutia vám Televízia JOJ prináša výpovede ľudí, ktorí museli utiecť do iných oblastí v rámci Ukrajiny, alebo do iných krajín. Prišli o strechu nad hlavou a častokrát sú oddelení od svojich rodín.

V prvých dňoch vojny sa Daniil po bombardovaní Kyjeva presťahoval s rodinou z paneláku do rodinného domu, k priateľom neďaleko mesta. Dnes je opäť vo svojom byte. No na mnoho vecí sa pozerá inak a vojna ho pripravila aj o kamarátov. "My sme v poriadku. Niektorých mojich priateľov z Mariupoľu ale deportovali do Ruska. Našťastie sa im podarilo utiecť do Gruzínska a už sú v bezpečí. Ja osobne veľmi citlivo vnímam, čo propaganda urobila s mojimi rovnako starými kamarátmi v Rusku. Niektorí so mnou nechcú ani hovoriť, tvária sa, že sa nič nedeje. Táto vojna ma donútila rýchlo dospieť," vyjadril sa študent Daniil Olegovich Chutorjanskij. 

Podľa ukrajinskej novinárky Olhy, ktorá na začiatku vojny utiekla z Kyjeva do Žytomyru, uplynulé dva mesiace zmenili skutočne každého. Ľudia sa podľa nej stali silnejšími a láskavejšími. Vytvárať si akékoľvek plány, čo i len na nasledujúci deň, je náročné. "Naučilo nás to vážiť si každú jednu chvíľu, špeciálne chvíle s našimi rodinami. Chcem spomenúť aj ľudí, ktorých sme stretli tu v Žytomyre. Keď počujú alebo vidia, že ste presídlenci, pýtajú sa, čo pre nás môžu urobiť. Dajú vám, čo len môžu," vysvetlila ukrajinská novinárka Olha Mykhaliuk. Notika od začiatku vojnového konfliktu pomáhala v Jasini krajanom, ktorí na Zakarpatie ušli z vojnových zón. O ich príbehoch by mohla napísať knihu a nechýbal by tam ani ten o otcovi jej známych. "Ťažko sa mi o tom hovorí ešte aj teraz. Ale v rámci dobrovoľníckej pomoci sme sa spoznali s rodinou, ktorej otca Rusi vykradli a bolo to ešte horšie. Tu v Jasini máme veľmi veľa presídlencov, prvé dni vojny, to bol šok. Odrazu s nami žili cudzí ľudia, chodili okolo nás," opísala Notika Djačuk Frindt.

V našom spravodajstve sme vám ukázali aj jeden z najemotívnejších príbehov, aký sa k nám do redakcie dostal. Príbeh rodiny, ktorú rozdelila vojnová línia v Charkove. S matkou Karinou sme sa pokúšali spojiť cez videohovor, no žiaľ sa nám to nepodarilo. Poslala nám aspoň textovú správu. "Sme v poriadku. Moji rodičia odišli do Berlína. Matka nášho priateľa, u ktorého žijeme, zomrela, bola chorá. V krematóriu sa čaká 6 až 7 dní. Snažíme sa humanitárne pomáhať, pracujem každý deň od rána do večera v sklade," napísala Karina. Režisér Mikola Tretjak sa po začatí vojny na Ukrajine, aj za pomoci kamarátov z vysokej školy, dostal z Azerbajdžanu späť domov. Po príchode do Kyjeva sa mal v pláne, tak ako veľa jeho kolegov, pridať k vojakom na fronte. "Hneď som sa prihlásil a napriek tomu, že mám vojenské skúsenosti, nevzali ma. Šiel som pomáhať do Buče, ale moja psychika to nezvládla, po troch dňoch som musel odísť. Teším sa aj z vecí, ktoré som bral ako samozrejmosť. Napríklad ísť po kyjevskej ulici a vypiť si kávu," dodal režisér.

+269 fotiek

Vojna na Ukrajine

​Televízia JOJ je od začiatku vojny v kontakte aj s ukrajinským operným spevákom. Mikrofón musel vymeniť za inú prácu. Pracuje pre nadáciu ako koordinátor a prekladateľ. Je vďačný aj za pomoc, ktorú Ukrajina dostáva od iných európskych krajín, vrátane Slovenska. "Svoju matku som nevidel od začiatku vojny a to ma bolí zo všetkého najviac. Bývam u kamarátov, nemám svoje oblečenie a nežijem tak, ako som zvyknutý. A samozrejme nemôžem spievať," opísal situáciu operný spevák Alex Luna. Na začiatku to boli len telefónne čísla alebo e-mailové adresy. Potom sme ich spoznali. Ľudí, ktorých sa vojna dotkla a musia ju prežívať. Možno je ťažké povedať, že sa z nás postupom času stali kamaráti, no ostali sme v kontakte. Niekedy je aj náročne pochopiť, o čom nám vlastne rozprávajú.