Vasiľ vstúpil do ukrajinskej armády napriek tomu, že nemá nohy

KYJEV / Spal so zbraňou v ruke a na frontovej línii ho vojaci inak ako Ďaďa Vasja neoslovili. 55-ročný Vasiľ vstúpil do ukrajinskej armády hneď na začiatku ruskej agresie. S ukrajinským vojakom bez nôh, ktorý chodí iba s protézami, nakrúcal štáb TV JOJ na Ukrajine. Ďaďa Vasja bol na fronte tým, ktorý vojakom vždy, keď bolo najhoršie, povedal: Hlavu hore!

"Nevydržal by som sedieť doma," povedal ukrajinský vojak Vasiľ Štefko, ktorý prišiel o nohy a napriek tomu s protézami bojoval šesť mesiacov na frontovej línii v Záporožskej oblasti. "Nešiel som tam iba preto, aby si zo mňa niekto bral príklad, ale chcel som pomôcť našim chlapcom. Vedel som, že nedokážem chodiť po zákopoch, nemôžem behať ani skákať, ale vedel som, že môžem šoférovať a potom mi dali aj auto," pokračoval Vasiľ. Vasiľ chcel ísť na front už v roku 2014, kedy začal ozbrojený konflikt na Donbase, no vtedy ho nevzali. To isté sa zopakovalo aj teraz, no on trval na zápise do armády a začiatkom marca bol odvedený k 128. horskej útočnej brigáde.

"Chlapci na frontovej línii sa so mnou najprv fotografovali, že s nimi slúžim. Oni sú ako rodina, pomáhajú si. Raz zapadlo vojenské vozidlo a kričia – chlapci, zapadli sme. Oni všetci k nemu bežali a ja som mal pocit, že to BVP vynesú na rukách," opísal Vasiľ Štefko. V ostreľovaných mestách rozvážal zbrane, náboje, lieky a ak bolo treba pomohol s evakuáciou ľudí. Ďaďa Vasja – inak mu vojaci ani nepovedali. Hovorí, že v dedinách, ktoré oslobodili, sa ľudia z vďačnosti s nimi delili aj o posledné jedlo. "Prosím vás, vezmite si to – hovorí mi babka, ktorá mala možno osemdesiat rokov - berte, horúci zemiačik, uhorku, kúsok slaniny. A vy to beriete so slzami v očiach. A vtedy si poviem, neľutujem, že som sem prišiel, takých úžasných ľudí zachraňujem. Na fronte sú takí chlapci, že keď jednému niečo hrozí, ten druhý povie, nie, nechoď tam, ja pôjdem. Ani vy, Ďaďa Vasja, nechoďte, pôjdem namiesto vás. A takí sú tam všetci," povedal ukrajinský vojak.

Vasiľ má 55 rokov, na fronte bol pre vojakov, z ktorých väčšina bola vo veku jeho detí, ako otec, ktorý im hovoril hlavu hore, keď bolo najhoršie a všetko obracal na humor. Hoci vedel, že niektorí z nich sa domov možno nikdy nevrátia. "Tí chlapci riskovali vlastní život, len aby zachránili kamaráta. Videl som to. Prikryl zraneného vlastným telom," pokračoval Vasiľ. So zbraňou som spal, chcel som, aby sa na mňa mohli spoľahnúť – spomína Ďaďa Vasja na polrok svojho života, kedy sa napriek obrovskému hendikepu cítil užitočný. Teraz je v zálohe, žije neďaleko Chustu s manželkou a dcérou, na frontovú líniu sa už zrejme nebude môcť vrátiť. "​V myšlienkach som stále s chlapcami na fronte. Sú to borci," uzavrel Štefko.