Ako veľmi sme sa mýlili - hovoria mnohí Ukrajinci. TV JOJ mapovala posledné dni pred a prvé po začiatku vojny

BRTISLAVA / Ako veľmi sme sa vtedy mýlili - hovoria dnes mnohí Ukrajinci, ktorí ani pár dní pred začiatkom vojny neverili a nechceli veriť tomu, že by iná krajina bola schopná bezdôvodne zaútočiť na ich územie. Śtáb TV JOJ nakrúcal počas roka aj to, ako na Ukrajine vyzerali posledné dni pred a prvé po začiatku ruskej agresie na Ukrajine.

Charkovská oblasť. Koniec januára – pár dní začiatkom ruskej agresie na Ukrajine. Satelitné zábery, ktoré ponúkali všetky svetové agentúry poukazovali na to, že na území Ruskej federácie tesne pri hraniciach s Ukrajinou je odhadom až 120 tisíc ruských vojakov. My ale neveríme, že bude vojna – hovoria nám miestni obyvatelia a sami vidíme, že život priamo na ukrajinsko – ruských hraniciach plynie zatiaľ tak, akoby sa nič nedialo. 

Ira žije v malej obci pri Charkove, dcére práve skončilo online vyučovanie a ona jej pomáha s úlohami. "Aby tu prišli vojaci? Nemyslím, že by sa to stalo. Normálne si žijeme obyčajný život. Veď sa pozrite, nijako sa na vojnu nechystáme, nenakupujeme do zásoby chlieb ani si nebalíme kufre," povedala Ira. 

Pri malom obchode stretávame mamu so synom – ona žije na Ukrajine, syn pracuje v Rusku. V Charkove, v druhom najväčšom meste Ukrajiny počuť ukrajinčinu aj ruštinu. "Za všetko môže politika, hrozná politika! Radšej nech ideme k Rusku!" povedala obyvateľka Charkova. 

Kyjev, zostáva niekoľko posledných dní do vojny.. Ukrajinci sa pod tlakom hroziaceho konfliktu hlásia do dobrovoľných práporov. S maketami sa učia narábať so zbraňou, poskytovať prvú pomoc a správne reagovať v situáciách, ktoré môže vojna so sebou priniesť. "Minule za mnou prišli žiaci a hovoria – a je to pravda, že sa začne vojna a budú nás bombardovať? Ja som povedal, nebojte, sa, ochránim vás," povedal učiteľ histórie z Kyjeva. Domobrana funguje takmer v každom väčšom ukrajinskom meste. Batalióny sa začali formovať ešte v roku 2014. 

Prišlo to

Prišiel 24 február – rakety padali na Ukrajinu od Kyjeva po Donbas. Desaťtisíce žien s deťmi krajinu opustili a bezpečie hľadali najmä v Poľsku ale aj v Maďarsku a na Slovensku. Niektoré ženy, ktoré zostali, smelo zobrali do rúk samopal či kalašnikov a s rovnakým nasadením ako muži začali trénovať. V prvých týždňoch vojny pricestovalo do Zakarpatskej oblasti pol milióna Ukrajincov. Stretávame tu 10 ročného chlapca – každý deň príde sám, bez rodičov medzi odídencov z východných miest a viaže s nimi armádne siete pre vojakov.

Prvýkrát od 24 februára spadla ruská raketa aj do blízkosti našich hraníc s Ukrajinou začiatkom mája. Do malého mesta Volovec, kde zasiahla železničný objekt prichádzame len niekoľko hodín po výbuchu. V okruhu 500 metrov tlaková vlna rozbila na domoch okná. 72-ročného Vasiľa stretávame v jeho záhrade ako zbiera sklo. 

Jedným zo symbolov ruskej agresie na Ukrajine sa stalo aj zbombardované divadlo v Mariupole. Satelitná snímka, na ktorej vidieť dva veľké nápisy DETI obletela celý svet. "Tu na Zakarpatsku začíname od nuly, nemáme vôbec nič," povedala riaditeľka zbombardovaného divadla v Mariuopole Ľudmila Kolosovyč. Nápisy DETI bolo po celej Ukrajine jasne vidieť aj na autách, na dverách a na strechách budov. Napriek tomu práve tam dopadli ničivé ruské rakety a od začiatku vojny vzali život už vyše 400 deťom. 

K vojakom na frontovej línii sa pridávajú aj ľudia s podlomeným zdravím. Aj 55-ročný Vasiľ - muž, ktorý pred rokmi prišiel o obe nohy a chodí iba s protézami. Nachádza sa tam aj fabrika, ktorá začala vyrábať nepriestrelné vesty pre deti. "Je to šialené, že musíme vyrábať detské prilby a vesty. Ale vojna sa raz skončí a my tie deti predsa potrebujeme, aby tu ďalej žili, pracovali a dvíhali našu krajinu a dúfam, že po tejto vojne už nikdy žiadna u nás viac nebude," povedal Ivan Lichovid, spoluzakladateľ organizácie na výrobu balistických viest. 

Každá z našich ciest na Ukrajinu počas tohto roka bola iná – raz sme sa cítili bezpečne inokedy sme za zvuku sirén v pivnici vstrebávali fakt, že nemilosrdná ruská agresia je skutočnosťou, ktorú sa ani po 10 mesiacoch nepodarilo zastaviť.