Z morského dna uniká množstvo metánu

Tento plyn je na jednotku množstva vyše tridsaťkrát "skleníkovejší" ako oxid uhličitý

V časopise Science to napísal tím Natálie Šachovovovej a Igora Semiletova z Aljašskej univerzity vo Fairbankse (USA) a Tichomorského oceánologického ústavu Ruskej akadémie vied vo Vladivostoku. Mali troch ruských a švédskeho kolegu.

Metán presakuje do atmosféry z permafrostu pod dnom Severného ľadového oceánu v rozsahu, ktorý možno porovnať s platným odhadom pre všetky svetové oceány.

Tím sa od roku 2003 každoročne plavil na ruskom ľadoborci nad Východosibírskym polárnym šelfom. Robili merania a analýzy vody i vzduchu, raz aj z vrtuľníka. V roku 2007 absolvovali zimnú výpravu na morský ľad. Uskutočnili vyše päťtisíc pozorovaní.

Vyše 80 percent vody pri dne a vyše 50 percent vody pri hladine tam v porovnaní s bežnou vodou obsahuje viac ako osemnásobok metánu. Niekde až 250-násobok v lete a 1400-násobok v zime. Permafrost pod dnom očividne stráca stabilitu. V dne sa otvorili prieduchy. Obsahu metánu vo vode zodpovedali hodnoty vo vzduchu, takže aj vybubláva do atmosféry.

Permafrost šelfu sa rozdiel od topiaceho sa na súši považoval za nepriepustný. No metán z neho uniká zrejme dvojakým spôsobom. Topením sa v ňom začína rozkladať organický materiál, čo v bezkyslíkovom prostredí produkuje metán. A obsahuje metán alebo metánové hydráty, ktoré topenie uvoľňuje. Druhým procesom ho uniká do atmosféry viac a prudšie. Problém s Východosibírskym polárnym šelfom je v tom, že je taký plytký. Inde v oceánoch sa metán ešte v hlbinách, kým dosiahne hladinu, zoxiduje na oxid uhličitý. Tu to nestihne.

Už teraz je Východosibírsky polárny šelf celosvetovo významným zdrojom metánu: ročne ho produkuje asi osem miliónov ton. Ak by sa ešte viac destabilizoval, uvoľňovanie metánu by sa zvýšilo. Únik čo len jediného percenta odhadovaného množstva tamojších metánových hydrátov by zvýšil skleníkovú záťaž atmosféry metánom až štyrikrát. Metán je totiž na jednotku množstva vyše tridsaťkrát "skleníkovejší" ako oxid uhličitý.

Podľa Natálie Šachovovovej a Igora Semiletova s kolegami vzdušný obsah metánu v dávnej minulosti kolísal medzi 0,3 až 0,4 milióntiny počas chladných období a 0,6 až 0,7 milióntiny počas teplých období. Dnes je ho v Arktíde vo vzduchu priemerne 1,85 milióntiny, najviac za posledných 400.000 rokov. A nad Východosibírskym polárnym šelfom ešte viac.

More je tam hlboké iba 50 metrov, na mnohých miestach menej. Šelf preto striedavo býval zatopený a súšou. Keď sa oteplilo, úroveň morských hladín stúpla a šelf zalialo. Keď bolo chladno, predstavoval zamrznutú polárnu planinu a metán sa z neho neuvoľňoval.

Hoci tam morská voda býva až o 15 stupňov teplejšia ako priemerná teplota vzduchu, všetci vedci si mysleli, že Východosibírsky polárny šelf predsa len zostáva zamrznutý. V prípade Sibíri sa dosiaľ rátalo iba s únikom metánu z topiaceho sa permafrostu na súši, ktorý klesá s rastúcou zemepisnou šírkou. Výpočty a projekcie treba opraviť.