Ako sa (ne)informovalo(!) o černobyľskej katastrofe...

Zábery, ktoré teraz uvidíte obleteli svet. Ich autor však za ne zaplatil životom. Vladimír Ševčenko v Černobyle nakrúcal pár hodín po katastrofe. Na miesto ho poslala Ukrajinská televízia. O pár týždňov zomrel na následky ožiarenia. Celý jeho materiál nikdy neuvidíme – časť z neho museli aj s technikou pochovať pre prílišnú rádioaktivitu.

Fotograf Igor Kostin, ktorý bol na mieste, presnejšie nad miestom katastrofy ako prvý, mal viac šťastia. Z leukémie, na ktorú následne ochorel, sa vyliečil. Obete týchto mužov mali pomôcť svetu – informovať o desivých rozmeroch katastrofy a varovať nás. Černobyľskú tragédiu totiž sprevádzali tajnosti a obrovská dezinformačná kampaň.

„V černobyľskej elektrárni došlo k nehode a jeden z reaktorov bol poškodený. Prijímajú sa potrebné opatrenia, postihnutým sa poskytuje nevyhnutná pomoc. Vláda vytvorila vyšetrovaciu komisiu."

Týmito slovami informoval Sovietsky zväz svojich obyvateľov, ale aj celý svet o najfatálnejšej havárii v histórii. Pár stručných viet ani zďaleka nevystihovalo katastrofu, ktorej následky už v tom čase zasahovali aj ďalšie časti Európy. Médiá totiž túto správu dostali až po vyše 60-tich hodinách.

Novinári pritom pracovali už 26. apríla. Vôbec prvý záber sa podarilo urobiť fotografovi tlačovej agentúry Novosti, Igorovi Kostinovi. Kamaráti – piloti mu dali tip a vzali ho do vrtuľníka.

Z letu nad kráterom, ktorý zostal po výbuchu elektrárne, si zreteľne pamätá jedno – desivé ticho. Po pár záberoch mu zlyhala technika. Vtedy mu piloti povedali, že úroveň radiácie je smrteľná a musia rýchlo zmiznúť.

Takmer všetky fotografie vyšli čierne, jednu z vydarených poslal do Moskvy – aby sa vzápätí dozvedel, že všetky zábery i svedectvá podliehajú prísnej cenzúre a utajeniu. 26. apríla sa teda pravdu nedozvedeli ani obyvatelia Pripjati, ani zasahujúci vojaci, a už vôbec nie médiá. Prvé informácie museli priniesť novinári zo Západu.

Igor Štefuca pracoval pred 25-timi rokmi ako hlásateľ v Československom rozhlase. S úsmevom konštatuje, že prvé informácie o černobyľskej katastrofe mal vlastne vďaka nespavosti svojej mamičky.

„Ona sa veľmi skoro ráno budila, no a čo bude robiť? Tak si sadla k rádiu a už len ladila, ladila, počúvala Slobodnú Európu, Hlas Ameriky, Volá Londýn a ja keď som ráno vstal, tak som dostal z prvej ruky od nej informácie.“

Po prvom prekvapení ho čakalo ďalšie – keď prišiel do práce, kolegovia o ničom nevedeli. Sovieti mlčali, a tak Československá tlačová agentúra nepriniesla žiadne informácie. Oficiálnu správu vydala agentúra TASS  až o dva dni, v pondelok 28. apríla. Kým sa objavila u nás, prešiel ďalší deň – dva. A ľudia sa aj tak takmer nič nedozvedeli.

Podľa slovenských novinárov, ktorí boli v tom čase v Moskve, sa tam v prvých dňoch iba čosi pošuškávalo. Keď médiá konečne začali prinášať informácie, boli iba optimistické. Objavovali sa však prvé varovné signály – napohľad úplne bezvýznamné. Na veľkom  moskovskom trhu úplne prestali nakupovať potraviny diplomati a zahraniční novinári. A hoci ešte štyri dni po havárii sovietska televízia ubezpečovala divákov, že všetko je pod kontrolou, Západ už bil na poplach.

Už 27. apríla bola v Poľsku zaznamenaná zvýšená radiácia a u nás sa stále hovorilo, že radiácia nie je a nebezpečenstvo nehrozí. U našich severných susedov sa hneď začal predávať jód, deťom a mladistvým sa dokonca podával zadarmo. Sovietsky zväz medzitým stále bojoval so zahraničnými médiami. Obvinil ich z dezinformovania a uverejnil fotografiu, ktorá ukazovala niečo celkom iné ako reálne satelitné zábery Američanov.

ISIFA