Drsné väzenia sveta: Ruský Petak ešte nikto neopustil živý

PETAK / Nezažijete tu bitky, sexuálne násilie, opilstvo, nič z bežnej ponuky ruských kriminálov. Napriek tomu vás väznica Petak spáli zaživa. Takmer nikdy v nej totiž neuvidíte ľudskú tvár.

Necelých päťsto kilometrov od Moskvy narúša prekrásnu prírodnú scenériu Novozerského jazera niekoľko nízkych panelákov na zdanlivo opustenom súostroví. Je to Petak. Údajne najdrsnejší ruský kriminál. Takéto renomé má aj napriek tomu, že sa svetu nedostáva priamych svedectiev väzňov. V roku 1997 do neho nastúpili väzni odsúdení minimálne na dvadsaťpäť rokov, takže na prvých pustených sa stále čaká.

Z návštev a iných zdrojov je zrejmé, že povesť neklame. Že sa Petak, väzenia na Ohňovom ostrove skrytý pod administratívnym číslom OE-256/5, úplne vymyká štandardu iných ruských väzení s maximálnou ostrahou. Je to presne tá diera, do ktorej strčíte živého človeka, zamknete a potom na štvrť storočia zahodíte kľúč.

Myšlienka väzenia tohto typu sa zrodila v hlavách tajomníkov ruského ministerstva vnútra roku 1994. Vtedy totiž vláda na čele s Borisom Jeľcinom pristúpila k rokovaniu o moratóriu na pozastavenie výkonu hrdelných trestov, ktoré nakoniec vošlo do platnosti roku 1996. Pre väzňov už odsúdených na smrť to znelo ako rajská hudba. Lenže darom dostali areál Petak na Ohňovom ostrove, ktorý je vraj v mnohých ohľadoch možno horší ako smrť.

Roku 1517 tu na popud "zázraku", opísaným dnes už svätým Cyrilom Novozerským, ktorý videl, ako do ostrova udrel ohnivý stĺp, vznikol kláštor pravoslávnych pustovníkov. Skutočne veľmi ortodoxných, odriekali sa všetkých aspektov svetského života. Poriadok tu fungoval v úplnom odlúčení od civilizácie až do roku 1917, kedy tu bol na Stalinov pokyn zriadený trestanecký tábor pre nepriateľov revolúcie.

Tma bez nádeje

Počas najrôznejších čistiek tú končili ľudia nepohodlní režimu, ktorých ale Moskva súčasne potrebovala mať pre kontrolu dosť blízko. Rozsudok odňatia slobody sa tu mohol zmeniť na trest smrti prakticky jedným telegramom. Na začiatku deväťdesiatych rokov sa tu začalo budovať vojenské zariadenie, ktoré potom dostalo nový život v podobe trestnice pre väzňov, ktorí namiesto trestu smrti dostali 25 rokov a viac.

Už prvá várka 170 trestancov, ktorá takpovediac utiekla hrobárovi z lopaty, zistila, že doputovala do pekla, píše portál xman.cz

Čakala ich tma bez stopy nádeje. Plných 22,5 hodín denne musia tráviť v stiesnených kobkách, na ôsmich metroch štvorcových, vymedzených studenými neomietnutými betónovými stenami, ktorých stiesnenosť zdôrazňuje strop vysoký iba 180 centimetrov. Nie sú v nich umývadla ani sprchy. Len kýbel, ktorý sa v závislosti na sympatiách dozorcov raz za čas vynesie alebo naplní vodou. Alebo aj nie. Pri priemerných 11 stupňoch Celzia síce väzni nemrznú, ale rozhodne sa nezahrejú.

Pobyt v klietke

Väčšinu času tak trávia v chladnom šere a vlastnom a cudzom zápachu. Doslova. Denný rytmus im spestrí len hodina a pol pobytu v "klietke". To je šesť metrov štvorcových udupanej zeme, ohraničenej betónom, s nízkou kovovou mrežou nad hlavou, ktorá prilieha ku každej cele.

Výhoda? Čerstvý vzduch. A pohľad do neba, ktoré je nad Novozerským jazerom po väčšinu roka olovene šedivé. A nevýhoda? Po celú dobu pobytu vonku musíte mať ruky natiahnuté nad hlavu, aby sa vám medzi drôtmi mohli strážnici pozerať na prsty. Hodinu a pol tohto cvičenia zvládnu len fyzicky dobre stavaní väzni. Tí, ktorí to neustoja, sa už von nepozrú.

Výhody a výsady si musíte zaslúžiť. Zatiaľ čo v iných väzniciach nie sú internovaní zbavení kontaktu so svetom prostredníctvom rádia, novín a kníh, bývajú im odopreté len za trest, v Petak sú len za odmenu. Prvých päť rokov môžete na čítanie či počúvanie zabudnúť. Ešte nemáte zásluhy.

Prísny režim

Režim je prísny vo všetkých ohľadoch. Písať von nemôžete nikomu, dostať môžete dva balíčky o váhe 300 gramov ročne. V prvých desiatich rokoch trestu máte nárok na jedno dvojhodinové stretnutie. V ďalšej dekáde je povolených návštev viac, dve dvojhodinové a dve hodinové. Ale po desiatich rokoch bez kontaktu s vonkajším svetom už za väzňami rovnako žiadne návštevy nechodia. Pokiaľ sa teda za dvadsaťpäť rokov šťastnou náhodou predsa len dostanete von, už na vás najskôr nikto čakať nebude.

Prvý pokus o porušenie väzenského poriadku je trestaný až šesťmesačnou samotku. Prvých pätnásť dní pri nej musíte spať vedľa zloženého matraca a celé dva týždne vám nevymenia kýbel. A máte obmedzený prístup do klietky.

Nehumánna izolácia

Petak nesiaha na zjavnú brutalitu a násilie, skôr na absolútne nehumánnu izoláciu. Britský novinár Julius Strauss bol medzi vyvolenými, ktorí mohli na pôdu Ohňového ostrova zavítať a prezrieť si väznicu. Neodniesol si dobré dojmy: "Väzenie skutočne zodpovedá svojej zlej povesti. Režim tak zväzuje a ohýba ľudskú myseľ, že väzni žijú v stave neustáleho nepokoja a nekončiaceho zúfalstva," povedal Strauss.

Svetlana Kiseljova sa medzi celami v Petak pohybovala v prvých rokoch po jeho otvorení. Ako vtedy dvadsaťdeväťročná psychologička hodnotila dopady odlúčenia na duševné rozpoloženie väzňov. Hovoriť s nimi mohla len cez zavreté dvere, ale aj tak sa jej svedectvo počíta medzi hodnoverné.

"Toto miesto ničí ľudí. Zhruba prvých deväť mesiacov sa tu adaptujú na podmienky. Ale počas ďalších troch štyroch rokov už spoznávate, že sa ich osobnosti začínajú meniť," opisovala. "Nedokážem si predstaviť, že by tu za týchto podmienok mohol niekto prežiť dvadsaťpäť alebo viac rokov, bez toho aby ho to psychologicky úplne rozložilo. Snáď najmenej postihnutou skupinou väzňov sú tu homosexuáli. Ti aspoň tak netrpia nedostatkom fyzického a emočného kontaktu." Zlý bol aj zdravotný stav väzňov, skoro polovica vykazovala symptómy tuberkulózy.