Slovenskí huslisti vypredávajú koncertné sály v Írsku. Nahrávali aj pre BBC

BRATISLAVA – Hrať na hudobnom nástroji nie je jednoduché. Hrať na ňom tak, že vás učí jeden z najlepších sólistov sveta, je priam nemožné. Slovákovi Antonovi Jablokovovi sa to podarilo. S bratom Vladimirom nahrávali pre britskú stanicu BBC.

Narodili ste sa do hudobníckej rodiny. Otec učí hru na husle u nás na VŠMU, všetci vaši starší súrodenci sa učili hrať na hudobnom nástroji. Odjakživa ste aj vy chceli hrať?
- Ja som to bral automaticky. Už od 4 rokov som chcel hrať, ale musel som počkať do 6. narodenín, vtedy som dostal svoje prvé husle. Keď som mal 9 rokov prišla menšia kríza, chcel som byť futbalistom. Otec ma napokon od toho odhovoril.

Prečo husle?
- Moji obidvaja starší bratia i rodičia na nich hrali, dokonca aj dedko z ruskej strany bol profesionálny huslista. Sestra si vybrala klavír. Od siedmich rokov sme hrávali rodinné koncerty.

Ako je to s talentom a cvičením? Stačí vám len talent, alebo musíte cvičiť?
- Je to ťažká otázka. Vždy rozmýšľam, čo to je ten talent. Či je talent to, že má niekto rýchle prsty alebo rozum na efektívne cvičenie. Ja som sa naučil správne cvičiť až teraz, keď som doštudoval školu. Kopu času a rokov som premrhal nesprávnym cvičením, ale aj to je asi väčšinou nevyhnutná časť procesu. K talentu a usilovnosti sa k úspechu rovnakou mierou môže pričiniť učiteľ/profesor. Správne usmernenie žiaka je minimálne jedna tretina dobrého výsledku.

Koľko hodín denne cvičíte?

- Snažím sa denne tri hodiny, ale nie vždy to zvládam. Odjakživa som mal problém s cvičením. Bol som lenivý, doslova som trpel. Viac ma baví hrať koncerty, či improvizovať s kolegami. Keď však dlhší čas dobre cvičím, prináša to ovocie, a potom sa mi samozrejme lepšie darí hrať na koncertoch  a viac si to užívam.

Veľmi veľa umelcov a športovcov tvrdí, že pre to, že sa venovali týmto koníčkom nemali detstvo. Ako to bolo s vami?
- S týmto sme my nemali problém. Nikdy sme nikde neboli zatvorení. Boli sme bláznivé deti. Nemali sme doma televíziu a nemali dovolené hrať priveľa hier na počítači, takže sme vo voľnom čase chodili von, hľadali dobrodružstva - plávanie v Dunaji, extrémne športy, chodili sme na korčule, hrávali futbal. Čo sa týka cvičenia, je to ako taká investícia. Čím viac do nej investujete v detstve, tým viac z toho budete profitovať v dospelosti. Treba nájsť dobrý kompromis, čo nie je vôbec ľahké.

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, že by ste s tým skončili?
- Nie, iba keby som si obe ruky polámal.

Musíte sa aj nejako obmedzovať čo sa týka športu, napríklad?
- Nie, nechcem mať strach, lebo to by som si asi privolal. Mal som pár kamarátov muzikantov, ktorí sa vyhýbali športom. Keď si však raz zahrali futbal už dospelí, skoro ako z pravidla sa zranili. Nie sú zvyknutí padať, pohybovať sa. Chodievam sa lyžovať, dokonca hrám futbal v klube za dedinu vo Švajčiarsku.

Spomínate to Švajčiarsko. Ako ste sa tam ocitli?
- Na Slovensku som si urobil maturitu a zistil som, že v Lucerne, vo Švajčiarsku, učí slovenský profesor Igor Karško a som sa rozhodol, že tam pôjdem na prijímačky. Vzali ma, tak som bol dva roky v Lucerne, potom som išiel do Nemecka na dva roky k Minčo Minčevovi a nakoniec naspäť do Švajčiarska, do Lugana, k ruskému profesorovi Sergejovi Krylovovi.Tam som si urobil dva magisterské tituly.

Váš otec tu učí na VŠMU hru na husle, aký je rozdiel v učení sa na hudobný nástroj tu a tam?
- Vo Švajčiarsku je na vysokých školách umenia okolo 90 percent zahraničných študentov z celého sveta. Tým vzniká vyššia konkurencia a aj možnosť konfrontácie s inými štýlmi hrania a kultúr, čo je veľmi obohacujúce. U nás na Slovensku je to asi naopak, máme možno 10 percent zahraničných študentov. Ďalším veľkým rozdielom je ponuka profesorov. V Lugane som mal profesora Sergeja Krylova, čo je jeden z najlepších sólistov na svete. Na univerzite mal len dvoch. maximálne 3 žiakov. Ročne odohrá okolo 100 koncertov cestujúc neustále po svete. Je to luxus, keď si tie školy môžu zaplatiť takýchto odborníkov.

So starším bratom Vladimirom hrávate koncerty v Írsku.
- On to vlastne celé začal. Odišiel do Írska asi pred 13 rokmi (pôvodný plán bol začať robiť niečo iné ako hrať na husliach) ale keďže nevedel ani slovo po anglicky, nebolo ľahké nájsť si robotu. Rozhodol sa zarobiť si na pár mesiacov hraním na ulici. Pritom si uvedomil, že ho to vlastne baví. K tomu určite prispela aj reakcia ľudí. Niekedy musela polícia rozhádzať dav ľudí, lebo sa nedalo prejsť cez poslucháčov. Postupne si založil kapelu, s ktorou začali hrávať na svadbách a iných príležitostiach. Takto sa postupne dostal až k organizácii turné s orchestrami. Ja som vďaka nemu vyštudoval takmer bez akejkoľvek podpory od rodičov a štipendií. Dlhé roky som lietal cez prázdniny do Írska a zarábal si na školský rok. Pred asi piatimi rokmi sme sa rozhodli, že budeme hrať spolu ako rovnocenní partneri a začneme to brat ešte vážnejšie. Dovtedy som bol iba výpomoc, doprovod. Založili sme skupinu Vladimír & Anton.

Aký je rozdiel organizovať koncerty na Slovensku a v Írsku?
- V Írsku neexistujú takmer vôbec sponzori. Všetko si musí človek zarobiť predajom lístkov. Na Slovensku sú skoro všetky koncerty podporované sponzormi. Máloktorý muzikant by bez toho prežil. Možno s výnimkou Rytmusa. Dlhé roky nám trvalo vybudovať si publikum. Na začiatku vznikali obrovské mínusy, ktoré sme potom museli kompenzovať svadbami a podobnými akciami. Momentálne sme, aj keď sa nemôžeme zaradiť k čisto klasickej hudbe, najpredávanejší klasický akt na írskej scéne. Z toho máme veľkú radosť. Náš štýl je mix klasickej, ľudovej a cigánskej hudby.

Aký je rozdiel v publiku. Keď porovnáme to naše slovenské a zahraničné?
- V Írsku sú ľudia veľmi otvorení, človek sa cíti ako na rockovom koncerte, kričia, pískajú. V Anglicku sú trocha rezervovanejší. Záleží to od miesta a mesta, publikum je vždy iné.

Najčerstvejší váš úspech je nahrávanie pre britskú stanicu BBC.
- To bolo veľké šťastie. Mali sme manažérku z Anglicka a ona nám vybavila, aby sme vystupovali na BBC proms, čo je asi najväčší festival klasickej hudby na svete. Potom nás pozvali hrať do rádia BBC a v lete sme nahrávali pár skladieb s BBC Concert Orchestra. V januári sú pred nami koncerty so severoírskym orchestrom - BBC Ulster Orchestra. Takže sme mali celkom pekné zážitky, posledné dva roky.

Ako prebiehalo to nahrávanie? Zažili ste tam niečo zvláštne?
- Na nahrávanie v rádiu a rozhovory sme celkom zvyknutí. Keď má niekto tour v Írsku , tak sa robia rozhovory v rádiu a my vždy prinesieme husle a zahráme pár skladieb, čiže to nebolo niečo nezvyčajné. Veľkým zážitkom však bol koncert s orchestrom  Hrať naživo s telesom, ktoré poznáme zvukovo s nespočetných slávnych soundtrackov a podobne, bolo krásne.

Pred akým najväčším publikom ste hrali?
- Na BBC Proms to bolo okolo 12 tisíc. Pred pár rokmi sme mali v publiku 10 tisíc ľudí, ale to sme boli iná ako predkapela skupiny Il Divo.

Aké sú vaše plány do budúcna?
- Do hrania s bratom venujem väčšinu svojej energie. Skladať vlastnú hudbu a aranžmá má naplňuje. Okrem toho robievame vianočné koncerty s celou rodinou, to je hlavne Vladimirov projekt. Vo voľnom čase cvičím každý deň klasickú hudbu. Uvidím, ako budem mať čas, v budúcnosti  by som rád hrával v kapelách a orchestrami.

Akú hudbu počúvate vo voľnom čase?
- Dosť zriedka počúvam hudbu. Keď cvičím, tak chcem mať večer pokoj. Ale niekedy ma to chytí a pozerám hudobné videá aj do rána. Najviac počúvam jazz, napríklad Oscara Petersona, Chick Coreu a Stéphanea Grappelliho. No a potom klasiku.

Kto je váš hudobný vzor?
- To sa nedá povedať. Existuje veľmi veľa dobrých muzikantov. Osobne považujem za dobrých muzikantov tých, ktorí si vytvoria vlastnú originálnu interpretáciu, ale zároveň vedia oddeliť rôzne štýly -nehrajú rovnako barokovú hudbu a Čajkovského.

Mávate trému?
- Nemávam už trému, skôr ide o rešpekt. Teší ma, že som sa naučil ovládať. Často sa mi stávalo v minulosti, že som na koncertoch hrával oveľa horšie ako doma.