Neuveriteľný príbeh mladej Češky. Choroba ju pripravila o nohy a prsty, ale chuť do života nestratila

TEPLICE / Študentka ústeckej univerzity Tereza Bártová z Oseka pri Teplicích bola na vrchole síl. Minulý rok v apríli, keď mala 25 rokov, prišiel deň, ktorý jej obrátil život naruby. Lekári jej zistili meningokokovú meningitídu. Na 99% bolo isté, že zomrie. Nákazu prekonala, ale prišla o nohy a prsty na rukách. Ale žije opäť naplno.

Od malička bola rodičmi vedená k všestrannosti, hrala na klavír, flautu, venovala sa grafike a športovala. Hrala ženský florbal, squash, behala polmaratóny, lyžovala, pretekala na horských bicykloch. "Všetko sa začalo 11.apríla. Mala som teplotu, zimnicu a bolela ma hlava. K večeru sa pridalo aj zvracanie," hovorí Tereza Bártová začiatok svojho boja s touto strašnou chorobou.

"Celé som to nejak prespala, hovorila som si, že to môže byť aj stresom z učenia alebo že som prechladla na bicykli pri tréningu," pokračuje ďalej Tereza. Keď sa o deň neskôr zobudila, pochopila, že toto nie je len obyčajná viróza. "Mala som na sebe fialové fľaky, také mapy a prestávala si cítiť nohy. Už som sa na ne nedokázala poriadne postaviť. Našťastie v ten deň prišiel otec z práce v zahraničí a odviezol ma k doktorovi," spomína dnes už 26-ročná žena pre portál iDnes.cz. 

Chrípka, ktorá zabíja

Od obvodného lekára putovala do nemocnice v Duchcove a potom aj do Teplic. "Tam už zistili, o čo sa jedná, a previezli ma na infekčné JIP v Ústí nad Labem. To už si ale vôbec nepamätám, upadla som do bezvedomia," povedala. Orgány v tele jej zlyhávali. Čo pôvodne vyzeralo ako obyčajná chrípka, bola nebezpečná meningokoková meningitída. Kým ju lekári tri týždne udržovali v umelom spánku, rodičom povedali tú najdesivejšiu správu. Šanca, že prežije, sa rovnala len jednému percentu.

Zákerná choroba ju pripravila o obe nohy a šesť prstov na rukách. Mladá bojovníčka Teraz sa ale nevzdala. Rezolútne odmietla skoré stretnutie so smrťou a po troch týždňoch sa z umelého spánku prebudila. "Lenže nikto vás nepripraví na to, že sa prebudíte a nemáte nohy. A že nemáte ani niektoré prsty na rukách. Možno je dobre, že sa mi pri prebúdzaní realita ešte nejakú dobu prelínala so snom a až postupne mi dochádzalo, čo všetko sa stalo," spomína si.

Zlyhali aj ľadviny

Behom nasledujúcich mesiacov liečby naviac prišla rada komplikácii, ľadviny jej vypovedali službu. "Vždycky, keď to vyzeralo, že už bude dobre, prišla ďalšia rana. Mám ale skvelú rosinu, boli tam so mnou každý deň. Za tri a pol mesiaca ani jeden nevynechali. A pomohli mi aj kamaráti, ktorí za mnou chodili," priznáva Tereza. V krku mala hadicu na dýchanie, s okolím sa dva mesiace dorozumievala len obviazanými rukami cez ukazovaciu abecednú tabuľku. "Môj brat bol najnadanejší. Stačili mu len dve písmenká a hneď vedel, čo potrebujem. Často toto prepojenie ale nenastalo vôbec a personál netušil, o čo ich prosím," spomína dnes už s úsmevom. 

Desivý zážitok by niekoho definitívne zlomil, Tereza sa ale ďalej húževnato bila. Pomocou palca a článku prstu, ktorý jej zostal, sa rýchlo naučila písať alebo si zaviazať šnúrky na topánkach. A neskôr aj skvele chodiť na protetických nohách. "Každý deň si hovorím, že sa mám stále na čo tešiť. Som rada, že tú vôbec som. Viem, že môj život bude iný," uvedomuje si to najdôležitejšie. 

Chuť a túžba žiť

Napriek tomu, že musí pre nefunkčné ľadviny trikrát týždenne dochádzať na dialýzu, už plánuje budúci športový život. "Keď to nepôjde na normálnom bicykli, tak skúsim hanbike. Stále si nachádzam alternatívy k tomu, čo som robila predtým a čo som mala tak rada. Pätnásť rokov som hrala na klavír, a keď to teraz nepôjde, tak sa naučím hrať aj na bicie," vysvetľuje, kde berie morálnu silu.

Postupne sa vracia späť do života a radosť jej robia aj veci, ktoré sú pre ostatných úplne bežné. Po desiatich mesiacoch znovu šoférovala auto a zase jazdila na bicykli, aj keď špeciálne upravenom. Pred časom obhájila diplomovú prácu vo svojom obore - špeciálna pedagogička a znovu sa začala učiť na štátnice. Dokonca už aj na čiastočný úväzok pracuje v organizácii Cesta za snem. "Poznala som za tú dobu radu skvelých ľudí. A keď vidím, ako ťažké to niekto má, tak si hovorím, že mi vlastne nič nie je," usmieva sa. 

Kuriózny prípad sa stal aj ďaleko za našimi hranicami. Malému chlapcovi vlak odrezal nohy. Lekári mu ich prišili a on znovu začal chodiť. 

​