Zabudnutá hrdinka, ktorú volali Štefánik v sukni

Päť mesiacov po skončení 2.svetovej vojny v Európe 5.októbra 1945 vzlietlo z letiska Blackbushe neďaleko Londýna lietadlo Consolidated B-24 Liberator 311. Bombardér prerobený na prepravu cestujúcich mal do svojho cieľa, ktorým bolo pražské letisko Ruzyně, prepraviť našich rodákov. Do oslobodeného Československa sa však už nedostali, keďže krátko po štarte sa mu vznietil motor na ľavom krídle a všetkých 23 osôb na palube zahynulo. Bola medzi nimi aj Slovenka, 48-ročná Marína Paulínyová, ktorú pochovali 11. októbra v hromadnom hrobe s ďalšími obeťami. Tragédiu neprežilo okrem mužov tiež deväť žien a štyri maloleté deti do troch rokov.

Pád lietadla sa stal osudným pre dvojičky Marienku a Lacka Soběslavskích z južného Zemplína, mali len 18 mesiacov. Na návrat do slobodnej vlasti, z ktorej musela utiecť pred holokaustom sa tešila aj ich mama 30-ročná Mária, podobne ako tesár zo Slovenska Michal Richter, či manželka diplomata z československého veľvyslanectva v Londýne Marta Obrazová, Do tohto leteckého nešťastia repatriovali vzdušným mostom viac ako 2000 krajanov, zvyšní odcestovali vlakmi.

75. výročie tejto tragickej udalosti si 5.októbra na cintoríne v anglickej dedinke Brookwood pripomenuli veľvyslanci Slovenskej a Českej republiky vo Veľkej Británii, spolu s vojenskými pridelencami oboch krajín. Na pietnej udalosti sa zúčastnila aj spoluorganizátorka celej akcie Gerry Manolas z britskej Asociácie spomienky na slobodných československých veteránov. Uctili si tak pamiatku Maríny Paulínyovej, ale aj ďalších 22 obetí leteckého nešťastia. Poklonili sa aj pamiatke desiatok hrdinov československého zahraničného odboja, ktorí sú na tomto mieste pochovaní. 

V roku 1946 dal na pokyn Ministerstva zahraničných vecí vtedajší českoslovenký veľvyslanec v Spojenom kráľovstve Maximilián Lobkowitz vyhotoviť Maríne individuálny biely náhrobný kameň. Čas však urobil svoje a biely vápenec sčernal, nápis na náhrobku bol ťažko čitateľný a samotný hrob už pomaly zarástol do zeme.

Minulý rok v decembri navštívila Brookwoodský cintorín aj prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čapútová, ktorá položila veniec k pamätníku československých vojakov, zasadila Strom pokoja a zapálením sviečky na hrobe Maríny Paulínyovej si pripomenula túto výraznú ženu, ktorá urobila tak veľa pre vlasť, ale napriek tomu upadla do zabudnutia. Práve vtedy sa veľvyslanectvo v Londýne rozhodlo pomník Maríny Paulínyovej zrekonštruovať. Z jej rodného Slovenského Pravna v Turci poslali do Veľkej Británie prsť rodnej zeme a na ozdobenie pravniansky kameň, prepájajúc miesta jej narodenia a posledného odpočinku. Dnes je kameň opäť biely, slovenský nápis čitateľný.

Marína Paulínyová bola obdivuhodná žena, ktorá dokázala veľké veci. Keď mala 21 rokov, začala pracovať na novootvorenom československom konzuláte v New Yorku. O rok neskôr, v roku 1919 odišla ako dobrovoľníčka Amerického Červeného kríža na Sibír pomôcť s evakuáciou československých legionárov. Doma vytvorila Marína dodávateľskú sieť slovenských ľudových výrobkov, pre ktoré zorganizovala odbyt v Spojených štátoch amerických. V roku 1936 zriadila tiež prvú cestovnú kanceláriu u nás pod názvom Slovakotour. Pred začiatkom 2.svetovej vojny bolo veľmi dôležité, aby sa o Československu poskytovali pravdivé a skutočné informácie a Marína Paulínyová zohrala v tomto pripade významnú úlohu ako diplomatka. Mala kontakty v Amerike, sprevádzala novinárov, politikov, ale aj významné osobnosti z iných oblastí. Po vzniku Slovenského štátu sa stala nežiadúcou osobou a bola nútená utiecť do Anglicka.

V britskom exile bola známou osobnosťou a otvárala dvere našej exilovej vláde. Za kanálom La Manche sa stala podpredsedníčkou Československého Červeného kríža, cez ktorý obetavo pomáhala našincom v nemeckom zajatí, organizovala zbierky medzi americkými krajanmi, jednoducho sa celkom oddala práci pre vlasť, ktorú tak milovala. Takto pôsobila v Londýne až do roku 1945. Po skončení vojny, krátko pred svojou smrťou, stihla ešte vybaviť pre Slovensko niekoľko zásielok zdravotníckeho materiálu, vrátane nových sanitných áut. Dnes je takúto obetu len ťažko pochopiť. V roku 1947 jej posmrtne udelili Československý vojnový kríž - vyznamenanie za mimoriadne zásluhy. Po nástupe komunistov k moci v roku 1948 sa jej meno pokúsili, tak isto ako ľudáci, z dejín vymazať.

+8 fotiek

Marína Paulínyová

​

Marína Paulínyová bola príkladom angažovanej, hrdej Slovenky od detstva až do svojej tragickej smrti. Volali ju Štefánik v sukni, bola zapálená pre novú vlasť tak ako M.R.Štefánik, podobne scestovaná, plná nápadov, pohybovala sa vo vysokých kruhoch. Žiaľ, aj jej koniec sa podobá na ten Štefánikov. Podobne ako on, tragicky zahynula pri leteckej katastrofe, pri vytúženom návrate do vlasti. Rozdiel je, ale v tom, že kým Štefánik je národným hrdinom a pozná ho na Slovensku každý, meno Maríny Paulínyovej takmer nikomu nič nehovorí. Podľa slovenského ambasádora v Londýne Ľubomíra Reháka je snahou veľvyslanectva, aby sa jej pôsobivý životný príbeh opäť dostal do povedomia na Slovensku a čerpali sme z neho z neho hrdosť a inšpiráciu. Marína bola úspešnou ženou s dlhodobým a silným vzťahom k rodnej krajine, ktorú milovala a jej hrdinstvo musí zostať v srdci a pamäti národa.